Slovenská literatúra

Vrcholné dielo slovenského romantického básnika Jána Botta. V ňom dotvoril pôvodnú ľudovú predstavu Jánošíka ako zbojníka na ideál hrdého a smelého junáka, ktorý v sebe nesie túžbu ľudu po slobode a spravodlivosti.

Terézia Vansová celý život venovala ženskej osvete a aj Sirota Podhradských mala primäť ženy a dievčatá, aby zobrali do rúk knihu. Sentimentálny príbeh siroty Violy z roku 1889 bol prvý Vansovej román, no aj prvým románom v dejinách slovenskej literatúry od ženskej autorky vôbec.

Dokážu zemania stáť na čele národa? Aj to riešila spoločnosť na konci 18. storočia. Svetozár Hurban Vajanský napísal jedno zo svojich najznámejších diel v roku 1884 a venoval ho Hviezdoslavovi.

Esencia klasickej slovenskej balady v elektronickej podobe. Ján Botto sa pri písaní tragického príbehu Adamčeka a Evičky inšpiroval povesťou, ktorú si rozprávali ľudia okolo Rimavskej Soboty. Prvýkrát vyšla v roku 1860.

Príbeh o láske, umení a smrti, v ktorom sa životy hrdinov raz osudovo, inokedy voľne spájajú. Spoznáte zábavné a tajomné rituály na odľahlom vidieku, vyveziete sa na ufo na Moste SNP a navštívite bruselské Atómium. Nasadnete do nočného vlaku a na dunajský parník. Stretnete ženu-bábiku aj mladého filmára, ktorý v provincii dokončuje poslednú snímku. Zažijete zlomové udalosti, keď sa u nás písali dejiny svetového divadla, v kultovom klube nadišla divoká noc a v tvorbe budúcnosti nastala nová éra. Lebo...

Autorka románu potvrdzuje povesť výbornej pozorovateľky medziľudských vzťahov, ktorá vie v správnom pomere vyvážiť veci smiešne s vecami smrteľne vážnymi. Moje more je príbeh o dvoch ženách a dvoch mužoch, o ich slabosti pre krásu, láske k menám, niekedy bizarným hračkám, k vode. Osudy postáv sa prelínajú, nájdeme medzi nimi ženu, ktorá sa rozhodne „veštením” meniť životy ľudí, ako aj mladého muža, ktorý stavia na hlavu tvrdenie, že muži sú tým silnejším pohlavím. Vanda Rozenbergová debutovala poviedkovou knihou Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov (2011), ktorá svojim názvom odviedla pozornosť od toho, že autorka rozumie predovšetkým ľuďom. Poviedky sa dočkali priaznivého ohlasu zo strany kritikov aj čitateľov, očakávania by nemal sklamať ani autorkin prvý román.

Bolo by to pekné povedať, že novela Pavla Vilikovského dáva odpovede na základné otázky života, ale nebola by to pravda. Hlavný hrdina a rozprávač príbehu sa len pokúša klásť tie odveké otázky trochu ináč, tak ako mu ich vnucujú na jazyk jeho vlastné zážitky a skúsenosti. No ako vieme, dobre položená otázka je už polovicou odpovede, a druhú polovicu si iste doplní sám učiteľ. Dozvie sa popritom všeličo o láske, lavínach, kožuchoch, duši, materských znamienkach, zen budhizme a na neposlednom miest aj o bilabiálnych konsonantoch v jazyku algonquinských Indiánov. Nie všetkému, čo rozprávač vraví, sa dá veriť, ale to nie je čudné, on si len píska na ceste tmavým lesom, aby si dodal odvahu. Iste ho poteší, ak ho čitateľ na kuse odprevadí a prípadne sa aj pridá svojím vlastným popiskovaním - vo dvojici sa ani ten najhustejší les už nezdá taký temný.