Vyznania

Recenzia z blogu

Sv. Augustín bol známym učenec Cirkvi. Preslávil sa dielom o Božom štáte, avšak veľkú pozornosť pútajú i jeho Vyznania. Spomínaná kniha je rozdelená do 13.-tich kapitol. Prvých 10 predstavuje samotný život sv. Augustína. Táto časť bola pre mňa najkrajšia. Obohacujúco pôsobilo čítanie týchto pasáží. Opisoval tu svoju cestu k Bohu, jeho hriechy, sklamania. Postupne nachádzal cesty k Pánovi krok po kroku. Povolával ho k sebe. Ako sám spomína trvalo mu dlhých deväť rokov kým sa dopracoval na správnu cestu. Ľutoval strateného času, kedy ešte neplnil Božiu vôľu. Augustínove putovanie nám pomáha odhaľovať milosrdenstvo a veľkú lásku nášho Pána.

Sám Augustín o svojich pamätiach hovorí: „Trinástorok kníh mojich Vyznaní, chváli spravodlivého a dobrého Boha. Chváli ho zobrazením môjho života, zlého i dobrého. K Bohu dvíhajú ľudský rozum i cit, tak aspoň na mňa pôsobili, keď som ich písal a čítal. Čo si iní o nich pomyslia, to už nie je v mojej moci. Viem však, že mnohým bratom sa veľmi páčili aj páčia“. (s. 25)

Tri posledné knihy sa venujú Svätému Písmu. Pojednáva napr. o pamäti, čase, Knihe Genezis a veľa iných. Na konci ešte sú poznámky prekladateľa k jednotlivým kapitolám.

Významnú postavu v knihe predstavuje matka sv. Monika. Samozrejme, že Boh je prvý, okolo ktorého sa odvíja príbeh a jeho hľadanie. Dôležité miesto má aj starostlivá matka, ktorá chce pre svoje dieťa len to najlepšie. V príbehu vystupuje ako veľmi zbožná žena, ktorá bola odmalička vychovávaná prísne. Musela dodržiavať všetky pravidlá a tak sa snažila vychovať i svoje deti. Príkladným správaním vzbudzovala obdiv: neohovárala, svojho manžela poslúchala a bola pre neho oporou. Stále sa modlila a prosila Pána, aby zoslal milosrdenstvo na jej syna, pretože sa nemôže pozerať na to, ako trpí a aké hriechy pácha. Trpela ako matka. Preplakala veľa dní i nocí, a vytrvalo sa modlila za obrátenie svojho syna. Pre mňa osobne najsilnejším momentom bol okamih vyslyšania jej modlitieb a slová adresované synovi Augustínovi: „Syn môj, čo sa mňa týka, mňa už nič neteší na tomto svete. Neviem, čo by som ešte robila a načo by som tu bola, keď sa mi už splnila moja životná nádej. Jedna vec bola, pre ktorú som chcela ešte žiť na tomto svete, a to bolo, aby som ťa mohla vidieť kresťanom katolíkom. V miere omnoho hojnejšej doprial mi to Boh, lebo vidím, že si nielen pohrdol zemským šťastím, ale si sa stal sluhom Božím“. (s.246)

Kniha podľa môjho názoru obohatí nielen knižnicu, ale i život každého čitateľa. Sú pasáže pri ktorých plačete, snívate, usmievate sa – toľko rôznorodých pocitov v jednom príbehu. To sa mi už dávno nestalo. Nielen preto si možno poviete, že je to krásne napísané vyznanie. Na jednej strane vyznaním samotnému Bohu a na druhej strane pre nás, ku ktorým sa kniha dostane. Budete zasiahnutí jeho otvorenosťou, úprimnosťou. Mnohé si uvedomíme. Najmä to, že nás Boh miluje takou veľkou láskou a to i napriek naším hriechom, pádom. On je stále pri nás. Je to ten najvernejší spoločník a priateľ. Preto malá modlitba v podaní skvelého Augustína:

„Bože, Stvoriteľ všetkého,

čo všetky hviezdy poháňaš,

dňu dal si slnka jasného

a noc snívaním žehnávaš.

Daj údom prácou znaveným

pokoj a vlej im nových síl,

dušiam zmučeným poľahči,

smútok bolestný zažeň mi“. (s.250)

Autorka recenzie: Júlia Štefeková