Filokalia

Svätí učitelia duchovného života nám nezakrývajú, že cesta k spáse je jednoduchá. Každému ponúkajú tú istú mapu k cieľu, tie isté prostriedky duchovného života, nech už ide o kňazov a mníchov alebo o ľudí zo sveta. Evanjelium je to isté pre každého človeka a jeho prikázania sú záväzné pre každého.Svätí otcovia nám ponúkajú praktickú skúsenosť, ako žiť život s Kristom, aby nám uľahčili náš duchovný zápas. Som presvedčený, že Cirkev musí sprostredkovať túto ich duchovnú múdrosť kresťanom súčasnej doby. Mnohí ju s radosťou príjmu. Mnohí ju môžu síce odmietnuť, ale môžu sa k nej vrátiť v čase, keď iné cesty sa ukážu ako slepé uličky.

Krátke zamyslenia na každý deň. Svätí otcovia nás učia modliť sa, myslieť a žiť kresťanským spôsobom. Prinášajú múdrosť, ktorú nadobudli vlastnou skúsenosťou v duchovných zápasoch. Ponúkajú ju ďalším generáciám podobne, ako otcovia ponúkajú dedičstvo deťom, ktoré je plodom ich veľkých námah. Prijatie ich skúseností nám pomáha kráčať istejšie a rýchlejšie po ceste k spáse.

Svätí otcovia nás učia modliť sa, myslieť a žiť kresťanským spôsobom. Prinášajú múdrosť, ktorú nadobudli vlastnou skúsenosťou v duchovných zápasoch. Ponúkajú ju ďalším generáciám podobne, ako otcovia ponúkajú dedičstvo deťom, ktoré je plodom ich veľkých námah. Prijatie ich skúseností nám pomáha kráčať istejšie a rýchlejšie po ceste k spáse.

Svätí učitelia duchovného života nám nezakrývajú, že cesta k spáse je jednoduchá. Každému ponúkajú tú istú mapu k cieľu, tie isté prostriedky duchovného života, nech už ide o kňazov a mníchov alebo o ľudí zo sveta. Evanjelium je to isté pre každého človeka a jeho prikázania sú záväzné pre každého.Svätí otcovia nám ponúkajú praktickú skúsenosť, ako žiť život s Kristom, aby nám uľahčili náš duchovný zápas. Som presvedčený, že Cirkev musí sprostredkovať túto ich duchovnú múdrosť kresťanom súčasnej doby. Mnohí ju s radosťou príjmu. Mnohí ju môžu síce odmietnuť, ale môžu sa k nej vrátiť v čase, keď iné cesty sa ukážu ako slepé uličky.

Krátke zamyslenia na každý deň. Svätí otcovia nás učia modliť sa, myslieť a žiť kresťanským spôsobom. Prinášajú múdrosť, ktorú nadobudli vlastnou skúsenosťou v duchovných zápasoch. Ponúkajú ju ďalším generáciám podobne, ako otcovia ponúkajú dedičstvo deťom, ktoré je plodom ich veľkých námah. Prijatie ich skúseností nám pomáha kráčať istejšie a rýchlejšie po ceste k spáse.

Svätí otcovia nás učia modliť sa, myslieť a žiť kresťanským spôsobom. Prinášajú múdrosť, ktorú nadobudli vlastnou skúsenosťou v duchovných zápasoch. Ponúkajú ju ďalším generáciám podobne, ako otcovia ponúkajú dedičstvo deťom, ktoré je plodom ich veľkých námah. Prijatie ich skúseností nám pomáha kráčať istejšie a rýchlejšie po ceste k spáse.

Homílie na nedele a sviatky.

Homílie na nedele a sviatky.

Homílie na nedele a sviatky.

17.- 24. týždeň po Päťdesiatnici. Táto zbierka príhovorov na všedné dni vznikla pred mnohými rokmi.Imprimatur bolo udelené vladykom Jánom Babjakom SJ, prešovským arcibiskupom a metropolitom, v roku 2004.Vplyvom rôznych okolností bola publikovaná iba malá časť týchto príhovorov v brožúrke Na každý deň. Dúfam, že tento návrat k nedokončenému projektu poslúži inšpiráciou mnohým.

17.-24. týždeň po Päťdesiatnici. Svojím zjavením Boh oslovuje človeka, aby ho pozval a prijal do svojho spoločenstva. Odpoveďou človeka na toto pozvanie je viera. Nie je možné veriť bez milosti a vnútornej pomoci Svätého Ducha. Ľudská vôľa a rozum spolupracujú s Božou milosťou pri prijímaní Božej pravdy. Je dobré a správne zveriť sa Bohu a bezvýhradne veriť tomu, čo hovorí. Takáto viera človeka nikdy nesklame. Viera v Boha je neoddeliteľne spojená s vierou v jeho jednorodeného Syna, Ježiša Krista, nášho Spasiteľa. On sám je Boh, Slovo, ktoré sa stalo telom. Prišiel k nám a zjavil nám Otca. Nemožno však veriť v Ježiša Krista, ak človek nemá podiel na jeho Duchu. Veď len vplyvom Svätého Ducha môže niekto povedať: „Ježiš je Pán.“ Viera je Boží dar, nadprirodzená čnosť, ktorú Boh nám vlieva. Určuje kvalitu nášho života, udáva správny smer, vzbudzuje nádej, lásku. Viera, skutočná viera, dáva zmysel našej práci, životu i utrpeniu. Vo viere všetko, radosť i zármutok, vedie k oslave Boha, lebo človek za všetkým vidí jeho láskyplné vedenie. Viera je Boží dar, preto každý deň pokorne prosme: „Pane, daj nám dar silnej viery!“

25.-32. týždeň po Päťdesiatnici. Táto zbierka príhovorov na všedné dni vznikla pred mnohými rokmi.Imprimatur bolo udelené vladykom Jánom Babjakom SJ, prešovským arcibiskupom a metropolitom, v roku 2004.Vplyvom rôznych okolností bola publikovaná iba malá časť týchto príhovorov v brožúrke Na každý deň. Dúfam že tento návrat k nedokončenému projektu poslúži inšpiráciou mnohým.

25.-32. týždeň po Päťdesiatnici. Svojím zjavením Boh oslovuje človeka, aby ho pozval a prijal do svojho spoločenstva. Odpoveďou človeka na toto pozvanie je viera. Nie je možné veriť bez milosti a vnútornej pomoci Svätého Ducha. Ľudská vôľa a rozum spolupracujú s Božou milosťou pri prijímaní Božej pravdy. Je dobré a správne zveriť sa Bohu a bezvýhradne veriť tomu, čo hovorí. Takáto viera človeka nikdy nesklame. Viera v Boha je neoddeliteľne spojená s vierou v jeho jednorodeného Syna, Ježiša Krista, nášho Spasiteľa. On sám je Boh, Slovo, ktoré sa stalo telom. Prišiel k nám a zjavil nám Otca. Nemožno však veriť v Ježiša Krista, ak človek nemá podiel na jeho Duchu. Veď len vplyvom Svätého Ducha môže niekto povedať: „Ježiš je Pán.“ Viera je Boží dar, nadprirodzená čnosť, ktorú Boh nám vlieva. Určuje kvalitu nášho života, udáva správny smer, vzbudzuje nádej, lásku. Viera, skutočná viera, dáva zmysel našej práci, životu i utrpeniu. Vo viere všetko, radosť i zármutok, vedie k oslave Boha, lebo človek za všetkým vidí jeho láskyplné vedenie. Viera je Boží dar, preto každý deň pokorne prosme: „Pane, daj nám dar silnej viery!“

Rady púštnych otcov. O predchádzajúcom storočí sa hovorí, že prinieslo priam skokové zmeny v spôsobe života v takmer každej generácii. Zapríčinili to nielen viaceré vojenské konflikty, ale predovšetkým obrovský technologický a hospodárky pokrok, ktorý si priam vynucoval rýchle zmeny v štýle života. Tento trend pokračuje aj v súčasnosti. Napriek mnohým pozitívam môžeme nájsť aj oblasti v živote spoločnosti, ktoré tým veľmi utrpeli. Bolo by zaujímavé priblížiť si každú jednu z týchto oblastí, ale vybral som si len jednu, ktorej ovocie sa stalo podnetom pre túto brožúrku. Ide o stratu odovzdávania múdrosti života z generácie na generáciu. Mladšia generácia stratila záujem načúvať skúsenostiam tej staršej, pretože rýchly pokrok dáva ich dobe pečať čohosi prekonaného a tým aj neužitočného.Táto zmena sa silno dotkla aj spôsobu prežívania viery. Odovzdávanie múdrosti umenia duchovného života z generácie na generáciu sa prerušilo alebo pretrvalo len v určitej minimálnej miere. Smäd po duchovne však hnal každú novú generáciu hľadať spôsoby, ako uspokojiť tento smäd po Bohu v rýchlo sa meniacej spoločnosti. Aj keď toto hľadanie prinieslo svoje dobré plody, predsa vo všeobecnosti sa môže skonštatovať, že zanechanie tradície duchovného života, ktorú nám zanechali svätí, spôsobilo pokles úrovne náboženského života, ba dokonca odumretie viery u mnohých.Túto skutočnosť sme si intenzívne uvedomovali počas formačných stretnutí v našej farnosti. Uvažovanie nad inštrukciami svätých učiteľov duchovného života rýchlo odhalilo medzery, nedostatky, ale často aj nesprávne chápanie života viery. Neraz sme museli skonštatovať, že slová svätých otcov nás nútia znovu začať budovať duchovný život od samotných základov.Spoznávanie duchovných zákonitostí, ktoré boli objavené praktickou skúsenosťou mnohých svätých, takmer vždy vyvolali reakcie, v ktorých bolo cítiť veľký kus oprávnenej kritiky, ale aj smútku. Napríklad jeden pán povedal: „Teraz som konečne pochopil, prečo je dôležitý pôst. Prečo mi to nikto doteraz takto nevysvetlil?“ Iní zas zdieľal túto myšlienku: „Často rozmýšľam, aký by bol môj život a kde by som bol už teraz, keby som toto všetko vedel pred štyridsiatimi rokmi.“ U jedného sedemdesiatnika spoznávanie zásad pre duchovný život vyvolalo spomienku na spôsob života starých rodičov. Zreteľne v ňom spoznával praktické uskutočňovanie rád svätých, nad ktorými sme počas stretnutia uvažovali. Neostalo však iba pri týchto konštatovaniach. Praktické uskutočňovanie odporúčaní svätých začalo pomaly transformovať spôsob duchovného života mnohých a viditeľne to ovplyvnilo život celej farnosti.Z týchto formačných stretnutí vzišla aj iniciatíva pre celú farnosť. Program sme nazvali Pravidlo pre život. Pozostával z heslovitého pripomenutia základných duchovných prostriedkov pre rast v duchovnom živote. V katechézach počas pôstu pred sviatkom Narodenia Pána zaznelo vysvetlenie jednotlivých častí pravidla, ako aj pozvanie k jeho praktickému osvojeniu. Mnohí toto pozvanie prijali a pripustili, že tieto jednoduché pravidlá pre duchovný život predstavujú pre nich veľkú výzvu.Svätí otcovia uskutočňovanie týchto základných pravidiel pre život nazývajú tiež Kráľovskou cestou – ani príliš ľahkou ani heroickou. Je to stredná cesta, ktorá sa varuje extrémov, ale predsa s istotou vedie človeka pomaly k dosiahnutiu duchovných výšin.Viacerí ma požiadali o zaslanie podrobnejšieho popisu tohto programu. Podobné žiadosti prišli aj od návštevníkov našej farnosti. To bolo podnetom na vytvorenie tejto brožúrky so stručným predstavením týchto základných kameňov, na ktorých je možné budovať duchovný život. Budem rád, ak sa aj pre vás stane rovnakou výzvou, ako pre mnohých z našej farnosti a povzbudí vás ku kráčaniu po tejto kráľovskej ceste.

Rady na začiatok. V súčasnosti narastá počet veriacich, ktorí hľadajú kľúč k autentickému životu s Bohom, ktorý vedie k svätosti.Hľadajú cestu ako napodobniť život veľkých svätých minulosti v tomto svete plnom zmätku, beznádeje a opovrhovania pravdou.Nie je však potrebné vynachádzať niečo nové.Cirkev v minulosti čelila podobným situáciám, a preto je potrebné hľadať návod u tých svätých, ktorí ukázali cestu z týchto kríz a stáli na začiatku vlny duchovnej obnovy.

Predslov:Veľmi často stojíme ako kresťania pred otázkou, ako máme konkrétne žiť duchovný život, život v Kristovi, v každodenných radostiach a sklamaniach? Cirkevní otcovia nám ponúkajú vďaka svojej osobnej skúsenosti duchovného života s Ježišom Kristom návod, ako dosiahnuť jednotu s Bohom. To je tradícia Cirkvi, ktorá je pokladom. Z nej čerpá aj druhý diel zbierky zamyslení otca Mirona Keruľ-Kmeca st., ktoré vychádzajú z Asketických homílií (5 až 24), svätého Izáka Sýrskeho alebo Izáka z Ninive. Jeho dielo, Asketické homílie, ktoré vzniklo v 7. storočí, bolo preložené do mnohých jazykov a prekonalo všetky prekážky, ktoré oddeľovali kresťanov medzi sebou navzájom. Svojou duchovnou tvorbou ide o jedného z najznámejších východo-sýrskych mníchov.Vo svojich homíliách neodovzdáva svoje reflexie, ale predovšetkým svoju konkrétnu skúsenosť. Jazyk je priamy, nesprostredkovaný filozofickými kategóriami, bohatý na obrazy typické pre semitskú citlivosť. Jeho myšlienky sú odovzdávané, ako myšlienky oduševneného učiteľa svojim žiakom, ktorí potrebujú vziať vážne, radikálnym spôsobom životnú ponuku, ktorá vychádza z Evanjelia. Ním je fascinované celé posolstvo svätého Izáka Sýrskeho.Je dobré spomenúť dve významné osobnosti, na ktoré mal svätý Izák Sýrsky v našom európskom prostredí vplyv. Prvou je F. M. Dostojevský, ktorý vo svojom diele priamo či nepriamo predstavuje tvorbu svätého Izáka Sýrskeho. Najzreteľnejšie to robí vo svojom románe Bratia Karamazovci, kde do jednej z postáv, Grigorijovi, ktorý je sluhom otca Karamazova, vkladá svoju autobiografickú skúsenosť. Tam opisuje, ako “odniekiaľ si zaobstaral zbierku homílií nášho cteného otca svätého Izáka Sýrskeho, ktorého čítal s vytrvalosťou dlhé roky, bez toho aby mu porozumel. Vlastne aj preto si ho cenil a mal ho rád ešte viac”/1/.Druhou osobnosťou je svätý Filip Neri, ktorého poznáme azda viac z filmového spracovania jeho životopisu. Ide o svätca, ktorý žil v Ríme v čase po Tridentskom koncile. Bol otcom Oratória a pôvodom z Florencie. V Ríme dal začiatok výnimočnému reformnému hnutiu v katolíckej cirkvi. V jeho osobnej knižnici sa našiel spis svätého Izáka Sýrskeho: O dokonalosti kontemplatívneho života. Mnoho čŕt typických pre spiritualitu svätého Filipa Neriho, majú odvolávky v myšlienkach svätého Izáka Sýrskeho, ako napríklad sloboda v duchu, pokora, čistota srdca a tela, trpezlivosť, zrieknutie sa sveta, ale predovšetkým radosť, typická črta autentického kresťanského života/2/.Som veľmi rád, že autor tejto publikácie dáva slovenskému čitateľovi aspoň trochu nahliadnuť do sveta sýrskeho mníšstva 7. storočia, prostredníctvom svätého Izáka Sýrskeho a jeho Asketických homílii. Nech sú tieto zamyslenia inšpiráciou všetkým, ktorí túžia po autentickom živote s Kristom.+Milan Lach SJ, parmský biskup

Predslov:Nadčasová duchovná múdrosť nájdená v príbehoch a poučeniach ranokresťanských mníchov púšte vznikla pri hľadaní poznania Ježiša Krista prostredníctvom radosti prameniacej z evanjelií, ktoré sa stali absolútne neoddeliteľnou súčasťou ich každodenného života. Títo mnísi s neutíchajúcou odvahou a pokorou hľadali odpovede na najdôležitejšie otázky ľudského jestvovania vo vedomí, že sú Bohom milovaní, čo v prípade úprimnej snahy malo za následok „lásku a radosť, pokoj a trpezlivosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, nežnosť a sebaovládanie.“Kresťanské cnosti však nie sú súčasťou iba mníšskeho autentického života, ale sú súčasťou úsilia každého človeka, ktorý kráča za Kristom, bez ohľadu či žije na púšti alebo vo svete. Hľadanie harmonickej múdrosti je dnes o to aktuálnejšie, že priamo vidíme katastrofálne dôsledky konzumného odmietania kresťanskej askézy na súkromnej aj verejnej úrovni. Sv. Ján Zlatoústy v homílií k evanjeliu podľa Matúša naliehavo upozorňuje, že čítanie Svätého písma sa netýka len mníchov. Zdôrazňuje, že práve ľudia žijúci vo svete ešte viac potrebujú čítanie Písma, aby spoznali Ježiša Krista ako zdroj pokoja a radosti. Otcovia raného kresťanstva považovali biblické texty za také dôležité pre život, že spamäti ovládali nielen žalmy a evanjelia, ale aj iné knihy. Božie Slovo takto hlboko preniklo a formovalo ich život. Sv. Justín, filozof a mučeník, Tertulián, ale aj ďalší dosvedčujú, že prví kresťania sa schádzali na určených miestach, aby spolu čítali Sväté písmo.Jestvuje množstvo spôsobov, ako čítať Bibliu, ale akýkoľvek spôsob je dobrý a užitočný len vtedy, keď v nás spôsobuje premenu, keď nás otvára pre slobodu, zodpovednosť a lásku, teda pre svätosť (sv. Ján Zlatoústy). Literárnej kritike patrí uznanie za jej bádanie nad biblickým textom, ale ak chceme mať úžitok z čítania Biblie, nemôžeme zostať na úrovni literárnej kritiky, podobne ako pri zamyslení sa nad bytím človeka nemôžeme zostať na úrovni fyziológie, respektíve prírodných vied. Evanjelium podľa sv. Lukáša ozrejmuje, že Kristus „osvecuje mysle“ svojich učeníkov vysvetľujúc im, ako treba čítať Bibliu, aby sa v nej odkrylo všetko, čo je o ňom napísané: „A počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo.“ Takýmto spôsobom Pán odhaľoval význam Písma a ukázal, že celá Biblia je slovnou ikonou Ježiša Krista. A v emauzských učeníkoch to spôsobilo zmenu – tí, ktorí boli zronení a vracali sa domov, teraz plní nadšenia sa ponáhľajú naspäť do Jeruzalema. Teda Biblia nás oboznamuje a zároveň spôsobuje premenu.Púštni otcovia nám ukazujú, že k Svätému písmu nemôžeme pristupovať ako k súboru diel jednotlivých autorov, ale je potrebné, aby sme chápali Bibliu ako dielo jedného autora, ktorým je Svätý Duch a od ktorého pochádza aj autorita jednotlivých ľudských (spolu)autorov. Biblické slová sú slovami života a sú najvyššou autoritou, ktorá nás rozhodujúcim spôsobom formuje. Sv. Gregor z Nyssy výroky prorokov a Krista neuvádza slovami: „Izaiáš hovorí...“, alebo „Kristus hovorí...“, ale „Izaiáš nás poučuje...“ a „Kristus nás poučuje...“ Biblia teda nie je len voľajaké nestranné konštatovanie, ale je to skutočná a v pravom slova zmysle najvyššia informácia, teda niečo, čo nás zvnútra formuje – vychováva. Ústrednou myšlienkou kresťanskej výchovy je zbožštenie človeka, ktoré neznamená zničenie človeka, ale jeho vlastné naplnenie. Takto sa človek najdokonalejším spôsobom stáva človekom – nie prostredníctvom identifikácie s Bohom, ale prostredníctvom najväčšieho priblíženia sa k nemu, aké len môže byť dané stvoreniu. Človek sa stáva človekom prostredníctvom najhlbšieho spoločenstva s Bohom i ľuďmi.Pri kresťanskej iniciácií zaznievajú slová sv. apoštola Pavla: „Ktorí ste v Krista pokrstení, v Krista ste sa obliekli.“ Podobne aj otcovia púšte, ktorí útekom do divočiny odmietli dekadentnú spoločnosť a slobodne si zvolili vlastnú cestu k Bohu, nás privádzajú k myšlienke, že odpovede na najdôležitejšie otázky ľudského jestvovania spočívajú v „imitatio Christi“ – v napodobňovaní Krista.Prof. PhDr. Pavol Dancák, PhD.

Reflexie a komentáre. Stúpajúci záujem o diela svätých otcov napovedá o hľadaní zdrojov, ktoré by uspokojili duchovný smäd súčasného človeka. Poučenia púštnych otcov a matiek v sebe obsahujú skoncentrovanú skúsenosť stoviek svätých asketikov, ktorí opustili všetko, aby našli vzácnu perlu. Azda najznámejším dielom, ktoré ponúka ich múdrosť je Filokalia. Menej známym je rozsiahle dielo pod názvom Evergetinos, ktoré sa síce líši svojou štruktúrou, ale ostáva vzácnym zdrojom inšpirácie pre praktický duchovný život nielen pre tých, ktorí žijú za múrmi monastierov.Autorom zbierky Evergetinos, je mních Pavol (+1054), zakladateľ Monastiera Dobrodinky (grécky: Evergetinos) v Konštantínopole. Podľa mena monastiera mních Pavol dostal prívlastok Evergetinos a toto meno bolo dané aj jeho dielu. Evergetinos bolo prvýkrát publikované tlačou v roku 1783 zásluhou svätého Nikodema a svätého Makária, ktorí stáli aj za publikovaním gréckej Filokalie. Ide o praktického sprievodcu pre očistenie mysle, uzdravenie vášní a náklonností k hriechu a pre dosiahnutie vnútornej premeny, ktorá je cieľom kresťanského života a spásy. Človeku ukazuje jednotlivé kroky na ceste k zbožšteniu - theosis.

Reflexie nad vybranými časťami učenia svätého Ignáca Brjančaninova o duchovnom živote v diele „Pole“. Svätý Ignác Brjančaninov majstrovsky sprostredkoval čitateľovi svojej doby duchovné bohatstvo, ktoré nachádzame v spisoch svätých asketikov, predovšetkým svätého Izáka Sýrskeho a svätého Jána Klimaka. Dielo „Pole“ je jedinečnou učebnicou duchovného života, ktorá sa zrodila z duchovnej skúsenosti svätých otcov. "Často sa dnes stretávame s ľuďmi, s ktorými si nemáme čo povedať, lebo z ich vnútra sa vytratili vážne témy. Mnohí to zvaľujú na internetovú komunikáciu, ktorej dnes podľahlo veľa mladých ľudí a tak pri vzájomnom stretnutí nevedia rozvinúť osobný rozhovor. Z toho vznikol nápad kurzov komunikácie, kde sa účastníci učia to, čím sa má začať rozhovor, ako v ňom pokračovať a čo môže oživiť nastolenú komunikáciu. Možno je to čosi praktické, avšak ja osobne by som nechcel komunikovať podľa akéjsi "šablóny", lebo sa mi to zdá príliš umelé a nie zo života. Preto mi do oka padla komunikácia s Otcami cirkvi, ktorí vždy hovorili "k veci" aj keď k tomu nepotrebovali nijakú zvláštnu príležitosť, ktorá by ich rozhovorom robila reklamu. Pretože najlepšou reklamou na vzbudenie záujmu je samotný život, ktorý človeka najviac musí zaujímať, ak mu chceme dobre porozumieť. Množstvo ľudských problémov, či otáznikov a životných udalostí si vyžaduje komunikáciu "na úrovni" nie štylistickej, ale obsahovej so zachytením samotnej podstaty danej témy. A toto sa v patrológií deje veľmi jednoduchým, ale zároveň hlbokým spôsobom, ktorému môže porozumieť každý, ak tam hľadá Božieho ducha, nie ducha výnimočnosti a jedinečnosti vlastnej tvorby. O toto sa pokúša aj sv.Ignác Brjančaninov v tejto publikácií, v ktorej chce s nami hľadať odpovede na samotné problémy života viery a našej cesty k večnému cieľu. V podstate tieto odpovede nie sú zložité, ale sú v nás zastreté vplyvom sveta, ktorý nám priam "vnútil" zlé zásady. Preto nám autor doporučuje "útek" zo sveta a "pôst" od medií, aby sme v sebe vytvorili dostačujúce ticho k načúvaniu Boha, ktorý sa k nám prihovára slovami Písma, ale aj náukou Svätých Otcov, či udalosťami, ktoré vstupujú do nášho života. Treba len chcieť viesť tento dialóg, ktorý od nás vyžaduje istú dávku pokory, v ktorej ľahšie prijmeme slová od tohto druhého. A tak chcem už len popriať všetkým čitateľom, aby vstúpili do vnútorného "dialógu" s myšlienkami tejto knihy a nebáli sa uviesť ich do svojho života. Predkladateľovi tejto knihy chcem poďakovať za snahu o zušľachťovanie našej komunikácie s Bohom, so sebou i s ľuďmi. A všetkých tvorcov i čitateľov tohto diela vkladám v tomto jubilejnom roku ikony slziacej Bohorodičky v Klokočove do materinských rúk našej Nebeskej Matky. " +Milan Chautur CSsR (Košický Eparchiálny biskup)Košice 13.X.2020v deň 113.výr. zjavenia Bohorodičky vo Fatime

Zjavené učenie o anjeloch. „Apoštolské vyznanie viery vyznáva, že Boh je «Stvoriteľ neba i zeme», a Nicejsko-carihradské vyznanie viery vysvetľuje: «... sveta viditeľného i neviditeľného» (KKC 325). Pod neviditeľným svetom sa myslia duchovné bytosti, ktoré obklopujú Boha (porov.: KKC 326).Sväté písmo a Tradícia ich nazýva anjelmi. Sú takpovediac neviditeľnými sprievodcami a strážcami ľudských túžob a nádejí.Sväté písmo sa zmieňuje o anjeloch v spojení s dejinami človeka a jeho spásy. Hovorí skôr o pôsobení týchto duchov ako o ich prirodzenosti.Okrem svedectva Svätého písma je dôležité svedectvo liturgie. Anjeli sa tu neobjavujú iba akoby na okraji, majú svoje miesto v jadre eucharistickej slávnosti. Na základe svedectiev Svätého písma, tradície a liturgie učiteľský úrad Cirkvi niekoľkokrát úradne potvrdil jestvovanie anjelov (porov.: DS 455; 457; 800; 3002).Vzťah teológov k problému existencie anjelov, ich prirodzenosti a úlohy v oblasti dobra alebo zla, podliehal v dejinách zmenám. V kresťanskom staroveku sa verilo v existenciu dobrých a zlých anjelov. Hovorilo sa o ich hierarchiách. Až stredovekí teológovia tvorili systematické a prenikavé traktáty, v ktorých sa hovorilo o činnosti rozumu a vôle anjelov.Zmienky o anjeloch vyvolávajú dnes mnohé námietky. Je nesporné, že Sväté písmo často používa mytologické rečové prostriedky a predstavy tej-ktorej epochy, kedykoľvek o nich hovorí. A nesporné je aj to, že predstavy o anjeloch sa v priebehu storočí vyvíjali.Kresťanská ľudová zbožnosť a často i umelecká tvorba urobila z nich figúrky pre deti.Romano Guardini vo svojom diele Anjeli v Danteho Božskej komédii výrazne poukazuje na to, že v chápaní a predstave anjelov sa novodobé ľudstvo ďaleko odchýlilo od správnej cesty. Podoba anjela prešla od čias stredoveku istým „sentimentálnym“ degradovaním. Kto chce chápať, akí vlastne anjeli sú a aké je ich postavenie v kresťanskej existencii, ten musí zabudnúť temer všetko, čo umenie posledných piatich až desiatich storočí vyprodukovalo – o výrobkoch takzvanej zbožnosti už ani nehovoriac – a musí sa najprv poučiť zo Starého zákona.V biblickom zjavení anjel nie je dojímavou obrázkovou postavou, ktorá chráni dieťa pred pádom z mosta alebo pred uhryznutím hada. Anjel je prvé Božie stvorenie. Jediným obsahom jeho života je Boh. Jeho bytie spolupôsobí na vytváraní božského života láskou, pohľadom na Boha, chválou Boha a službou Bohu. Žije ako bytosť plne oddaná Bohu a plná Boha. Rozhodnutie na túto úlohu urobil anjel už pri svojom vzniku.Zaoberať sa anjelmi vážne je i preto ťažké, lebo sa dostávame na hranice výrazových možností. Uvedomovali si to už veľkí cirkevní učitelia. Preto treba byť opatrní so špekuláciami o počte, druhu, rozdieloch a usporiadaní (chórov) anjelov. Dnes prevláda sklon opierať sa viacej o Sväté písmo a vyhýbať sa čisto špekulatívnym riešeniam. Zjavené učenie o anjeloch takto slúži k objasneniu pravdy, že „anjeli sú duchovné stvorenia neprestajne oslavujúce Boha a slúžiace jeho spasiteľným plánom, ktoré má s inými stvoreniami: «Anjeli spolupracujú na všetkom, čo je pre nás dobr黓 (KKC 350).Sväté písmo nehovorí všetko, čo by sme radi vedeli o anjeloch. Pôvod a funkcia duchovného sveta bude vždy zahalená tajomstvom. Napriek tomu nám hovorí to, čo o nich potrebujeme vedieť. Anjeli – tak dobrí ako aj zlí (démoni) existujú – a to je dôvod, aby sme sa touto témou zaoberali.

Reflexie nad vybranými časťami učenia svätého Ignáca Brjančaninova o duchovnom živote v diele „Pole“. Svätý Ignác Brjančaninov majstrovsky sprostredkoval čitateľovi svojej doby duchovné bohatstvo, ktoré nachádzame v spisoch svätých asketikov, predovšetkým svätého Izáka Sýrskeho a svätého Jána Klimaka. Dielo „Pole“ je jedinečnou učebnicou duchovného života, ktorá sa zrodila z duchovnej skúsenosti svätých otcov.Predslov:Vidíme, že Európa dnes chce byť všetkým možným i nemožným, len nechce byť kresťanská. A pritom prvá prijala svetlo evanjelia. Prečo sa kresťanstvo unavuje? Prichádza mi na um nedávny prípad príkladnej kresťanskej rodiny s piatimi dospelými deťmi, v ktorej sa rodičia i deti veľmi angažovali a zapájali sa do života farského spoločenstva, viedli sviatostný život, no v minulom roku všetkých 5 dospelých detí z rodiny odišlo – vraj za „iným životom“, ktorý sa im „doma neponúkal či zakazoval“, ako sa svorne vyjadrili. Všetci dnes žijú v neviazaných vzťahoch ďaleko od domova, od rodičov. Aby kresťanstvo strácalo chuť, ponúka sa mládeži i dospelým niečo podobné, ako sa v reštaurácii predkladá jedálny lístok hosťovi, ktorý sa práve najedol?... Alebo sa už najedol čohosi iného v duchovnom slova zmysle. Čosi tu nefunguje, čosi tu chýba.Generálny guvernér vojnového Nemecka v Poľsku, Hans Frank, si počas druhej svetovej vojny 2. marca 1940 napísal do denníka: „Keď v Poľsku zhasli všetky svetlá, predsa ešte dve ostali – Panna Mária z Čenstochovej a Cirkev.“ Lepšiu charakteristiku tejto krajiny v jednom z najtemnejších období jej dejín by nebol vtedy vyslovil nikto, ani politik a snáď ani spisovateľ. Ktovie, či to neboli práve tieto dve svetlá, ktoré mu zasvietili vo chvíľach, keď už mal niesť aj následky za svoje vojnové zločiny v Poľsku. Lebo podľa hodnoverných správ sa pred smrťou v norimberskom väzení obrátil, žiadal o prijatie sviatosti zmierenia a zomrel ako kajúci lotor po pravici ukrižovaného Spasiteľa.Možno raz objektívny historik alebo teológ napíše po rokoch, možno i po desaťročiach niečo podobné aj o Slovensku: „Keď nastala doba najväčšieho temna v tisícstoročných duchovných dejinách tejto krajiny a zhasli všetky svetlá, predsa tu ešte nejaké zostali: Panna Mária na milostivých pútnických miestach na Slovensku a Cirkev so svojimi svetlami otcov. Aj istý tropár začína slovami: „Preslávil si sa, Kriste, Bože náš, keď si zemi daroval otcov ako svetlá....“ K takýmto otcom, ktorý ako svetlo osvecuje aj noc našej doby, hoci pomaly akosi sadá aj na Slovensko, patrí aj sv. Ignác Brjančaninov.Žijeme vo zvláštnej dobe, keď napríklad človek napadnutý medveďom v Tatrách bude pomaly potrestaný za to, že narušil „výsostné“ teritórium šelmy kdesi v prírode. Asi k tomu pomaly aj spejeme, veď aj v médiách už niekedy z podobných správ cítiť tento tón. Lebo živočíšny človek, ktorý žije len inštinktmi, bez Krista, bez sviatostí, pre ktorého je dobré len to, čo je viditeľné a hmatateľné, časom si postaví aj inštinkt ako modlu, ako zlaté teľa, a teda aj inštinktívne zviera nad človeka. A postupne začne vytvárať a schvaľovať náležité zákony.... Ktovie, či práve svetlo sv. Ignáca Brjančaninova nesvietilo pre ruských kresťanov počas dlhého proticirkevného útlaku v Sovietskom zväze. Tesne pred Októbrovou revolúciou kresťanský filozof Berďajev napísal, že „už to viselo vo vzduchu, už bolo cítiť všade, že ľud chce odísť od kresťanstva.“ A teraz v Rusku po dlhých rokoch vidíme, že sa ku Kristovi ľud hromadne navracia. Vidíme, akú silu majú svetlá otcov? Prepúšťajú svojím životom a modlitbami Kristovo svetlo, prepúšťajú svetlo Božieho kráľovstva. Veru, človek na riešenie svojich problémov často potrebuje svetlo, ktoré nie je z tohto sveta. A toto svetlo Kristovo prináša do dnešných dní aj kniha o. Mirona o náuke biskupa Brjančaninova. Je to svedectvo o živote jednej omilostenej duše s Kristom. Preto veľmi odporúčam knihu aj mládeži, ako i bohoslovcom a rehoľníkom, lebo má dar formovať srdcia ľudí. Je ikonou duchovného života, života Kristovho Ducha v človeku. Lebo „duchovný život nie je o tom, že ja niečo viem, niečo mám naštudované a robím, organizujem neviem aké veľké diela. Nie. Duchovný život je to, že iní v nás vidia svetlo, vidia v nás život Ducha, ktorého nám dal Boh. A ako to uvidia? No tak, že ma to svetlo preniká a že moje človečenstvo, moja ľudskosť sa stáva teofanickou, bogojavlenskou, zjavujúcou Kristovu tvár.“ (Marko Rupnik SJ, Incontro Oriente ed Occidente nell iconografia russa). Podobne nás vedie aj o. Miron Keruľ-Kmec svojimi duchovnými katechézami i knihou, ktorá sa práve dostala do Vašich rúk a ktorá nám dáva aj odvahu do budúcnosti, že hoci by sa naša doba ponorila do akejkoľvek tmy, o to silnejšie budú žiariť svetlá otcov Cirkvi a Kristova tvár.Sláva Isusu Christu.o. Ľuboslav Petričko, Prešov 16. december 2020

Z úvodu:V duchovnej literatúre sa často stretneme s výrokom, že kto začne čítať diela svätých otcov, musí očakávať zmenu vo svojom živote. Tento výrok potvrdzujú všetci, ktorí si osvojili toto asketické cvičenie. Zmena života prichádza kvôli spoznaniu zákonitostí duchovného života, ktoré svätci spoznali praktickým úsilím v napĺňaní Božej vôle zjavenej v evanjeliových prikázaniach. Títo svätí otcovia sa môžu prirovnať k výskumníkom, ktorí za cenu veľkých námah robili výskum na poli duchovného života, aby tým, ktorí sú vo svete, ponúkli prostriedky pre posväcovanie duší. Púšť, naplnená svätými pustovníkmi, sa stala laboratóriom, v ktorom boli objavené duchovné lieky – rôzne asketické cvičenia, ktorých uplatnenie prinieslo svätosť mnohým kresťanom – či už boli mníchmi, alebo žili vo svete. Svätý Ignác Brjančaninov bol verným učeníkom týchto svätých otcov. Študoval diela veľkých svätých učiteľov duchovného života a prakticky si osvojoval objavenú múdrosť. Jeho láska k blížnemu ho však hnala, aby túto znovuobjavenú múdrosť sprostredkoval ľuďom svojej doby. Vo svojom diele brilantným spôsobom zosumarizoval učenie svätých otcov a sprostredkoval ho širokej verejnosti. Spomedzi jeho diel je potrebné spomenúť knihu Pole, ktorá, aj keď je len stručným úvodom do umenia duchovného života, nič nestráca na radikálnosti učenia svätých otcov. Nachádzame v nej aj rozsiahlu kapitolu o modlitbe, ktorá vedie čitateľa k postaveniu pevných základov tejto najdôležitejšej časti duchovného života. 40 poučení o modlitbe tvorí súhrn učenia obsiahnutého v tejto kapitole. Sám v úvode hovorí, že o ponúknutých myšlienkach sa bude diskutovať oddelene, aby sa ľahšie udržali v pamäti. Svätý Ignác Brjančaninov neponúka svoju múdrosť. V jednotlivých poučeniach môžeme nájsť ozvenu slov svätého Izáka Sýrskeho, svätého Jána Klimaka, svätého Gregora Sinajského, svätého Makária Veľkého, svätého Marka Asketika a iných svätých otcov, ktorých diela nachádzame vo Filokalii. Svätý Ignác Brjančaninov koná ako pravý a verný učeník týchto duchovných velikánov a usiluje sa sprostredkovať ich múdrosť tým, ktorí hľadajú radu i povzbudenie na svojej ceste k spáse.

Reflexie nad krátkymi výrokmi a poučeniami svätého Theodorosa Veľkého Asketika, ktoré nachádzam vo Filokalii pod názvom „100 duchovných textov“. Zaznamenaná duchovná skúsenosť svätého Theodorosa neponúka systematické učenie o duchovnom živote. Napriek tomu je zdrojom inšpirácie a poznania mnohých jeho zákonitostí.Jedným z dôležitých prostriedkov obnovy duchovného života v našich východných katolíckych cirkvách je návrat k štúdiu diel cirkevných otcov. Tieto diela sú bohatým prameňom poznania, prežitej teológie i katechézy a cenným zdrojom inšpirácie pre duchovný život. Zvlášť ich použitie pre obohatenie našej katechézy, ale i pre prehĺbenie praxe duchovného života, môže prispieť k radikálnej obnove celého systému oboznamovania sa s pravdami našej viery a ich vnášaniu do života.Prv než by sme začali hovoriť o katechéze cirkevných otcov z hľadiska inšpirácie, ktorú nám môže poskytnúť pre našu súčasnú katechetickú prax je hádam potrebné objasniť si, či skôr pripomenúť si samotný význam slova katechéza, a to ako po jeho etymologickej stránke, tak aj v rovine historickej, ako terminus technicus, s presným štylisticko-rétorickým, metodickým i didakticko-pedagogickým významom a ohraničením.Slovo katechéza pochádza z gréckeho slova katechésis odvodeného zo slovesa katecheo, ktoré znamená ozývam sa, vyvolávam ozvenu, zvučím, rozoznievam, nechávam zaznieť hlas zdola. V prenesenom, či obraznom zmysle sa týmto slovom označuje aj spôsob vyučovania, pri ktorom učiteľovo slovo je vlastne odpoveďou na otázky, ktoré zaznievajú v žiakovi, pričom tak ide o akýsi spôsob vzájomnej a spätnej vnútornej ozveny. Ako podotýka sv. Ján Zlatoústy na úvod svojej prvej krstnej katechézy, slovo prihovárajúceho sa musí totiž vyvolať ozvenu v srdci poslucháča:“Neprihovárame sa vám preto, aby ste iba počúvali, ale aby ste si aj pamätali počuté veci a aby ste nám prostredníctvom vašich skutkov dokázali, že sa na nich pamätáte, ba vlastne nie aby ste do dokázali nám, ale Bohu, ktorý pozná tajomstvá mysle. Preto, to čomu vás učíme sa nazýva katechézou, aby vám aj vtedy, keď my nie sme prítomní, znel náš príhovor neustále v mysli.”/1/Po formálnej stránke sa katechéza vždy odlišovala od tzv. kerygmy, teda ohlásenia Božieho kráľovstva, ako aj od tzv. didaskalie, ktorá bola skôr systematickým doktrinálnym výkladom predovšetkým formou homílií, či spisov.Už v apoštolskej dobe sa stretávame s katechézou, ktorej hlásateľmi sú v prvom rade apoštoli, čoskoro sa však k nim pridávajú tzv. evanjelisti (Sk 21, 8) proroci a učitelia (Ef 4,11), využívajúci rozličné dary Božieho Ducha: prorokovať, slúžiť, vyučovať, povzbudzovať (porov. Rim 12, 6).Obsahovo sa už v apoštolskej dobe vykryštalizovali “začiatočné prvky Božích slov” (Hebr 5, 12) a to: pokánie, viera v Boha, krst a vkladanie rúk (birmovanie), vzkriesenie z mŕtvych a eschatologické témy (porov. Hebr 6, 1-3), ktoré mali priviesť k poznania a zdieľaniu základných kristologických právd, ako ich vyjadril sv. Pavol v 1 Kor 15, 3-6. Všetky tieto témy boli ale vždy ohlasované aj v spojení s trojičnou náukou (porov. Sk 19, 3), ktorá sa aplikovala už v základnej krstnej formule “v mene Otca i Syna i Svätého Ducha”, ako ju nachádzame u Mt 28, 19.Poapoštolská doba (1.-3. stor.) nám zanechala svedectvo o katechéze, ktorá vychádzajúc z biblického základu privádza adresáta k formovaniu morálnych zásad a k jeho zaradeniu do cirkevného spoločenstva, ktoré sa stáva osobitným spôsobom viditeľným predovšetkým pri eucharistickom slávení.Nepriame svedectvá o témach ranokresťanskej katechézy nám poskytujú aj prvé apológie. Aj keď apológie sú osobitným literárnym druhom so špecifickou teologickou základňou a finalitou, predsa v nich nájdeme odozvu formálnych i obsahových katechetických postupov. Prvoradý cieľ apológií - obhajoba kresťanského učenia a spôsobu života, určuje a podmieňuje aj ich obsah. Apologéti v prvom rade obhajujú ideu jediného osobného Boha, duchovného a všemohúceho, ďalej obhajujú vhodnosť, nevinnosť a pokojamilovnosť kresťanského spôsobu života, vyvracajúc falošné obvinenia z fanatizmu a sektárskych nezriadeností. Poukazujú na Písma, ako na prameň všetkej múdrosti a dokazujú, ako sa pod vplyvom čností a viery mení duchovný život kresťanov, ktorí sa tak stávajú kvasom spoločnosti.Apológie boli v istom zmysle akousi pred-katechézou, pretože pripravovali pôdu na prijatie a prehĺbenie kresťanských právd v ich kontraste s pohanským či židovským spoločensko-kultúrnym prostredím. Vyvracajúc pohanské, či židovské náboženské, ale aj spoločenské názory a tendencie, apológie dokazovali spásny Boží zásah do ľudských dejín, osobitný plán spásy, teda tú ekonómiu milosti, ktorá sa uskutočnila vo vtelenom Božom Slove, poukazujúc tak na vykupiteľské dielo Krista. Súčasne boli povzbudením k nasledovaniu kresťanských cností a k definitívnemu stotožneniu sa s kresťanskými náboženskými pravdami a životným štýlom. Medzi patristickou literatúrou, ako jej ďalší, takpovediac záverečný vývinový stupeň, majú svoje osobitné miesto spisy asketického charakteru, ktoré sú akoby pokračovaním diel katechetických, či apologetických. Smerujú k prehĺbeniu poznaných právd a ich „vstrebaniu“ do každodenného duchovného života kresťana.Tieto spisy sú teda akoby zavŕšením procesu kresťanskej formácie, ktorá prechádza cez spoznanie právd viery, ich zdôvodnenie, či obhájenie až k ich prijatiu do osobného života. Duchovné reflexie nad asketickými spismi otcov sú v súčasnosti dôležitou formou ich aktualizácie súčasnému poslucháčovi.Preto s veľkou radosťou chcem uvítať aj toto dielo, ktoré približuje, vysvetľuje a aktualizuje slová jedného z cirkevných otcov, ktorého slová boli právom zaradené aj do Filokalie, tohto pamätníka východnej duchovnosti, ktorý aj po stáročiach poskytuje inšpiráciu kresťanskému Východu ale stáva sa stále viac známy a obľúbený aj na Západe.Nech nám všetkým slová otcov i ich interpretácia poslúžia k duchovnému rastu.Na sviatok Zjavenia Pána 2021+Cyril Vasiľ SJ

200 kapitol o duchovnom zákone. Milí priatelia, v roku masívneho šírenia vírusu Covid 19, keď sa celé ľudstvo trápi bojom s touto nebezpečnou pandémiou, nemôžem začať inak len konštatovaním, že je to pre všetkých ľudí veľká Božia výzva k obráteniu a k zameraniu sa na duchovný život. Boh nás má veľmi rád a ponúka nám svoju milosť mnohorakým, aj takým výrazným spôsobom, akým je pandémia. Chce, aby sme sa pozastavili, aby sme spomalili svoje životné tempo a hlavne, aby sme sa začali zamýšľať nad zmyslom svojho života. Lebo sa ženieme a ani nevieme za čím a kam. Áno, ľuďom často uniká duchovný rozmer ich života, a je to logické, lebo žijeme v pozemskom, materiálnom svete, ktorý nás vťahuje do toho, aby sme zmýšľali a konali len pozemsky. Svätý Marek Asketik nám ponúka vzácne myšlienky pre obohatenie nášho života. Autor tejto publikácie nám ich s pomocou Božou meditatívne rozvádza a pomáha nám ich pochopiť do hĺbky. Zaujali ma myšlienky svätca, ktorému ide o náš dobrý kresťanský život, o verné nasledovanie Ježiša Krista. Ale zaujali ma aj slová autora, ktorý pokojným, meditatívnym vysvetľovaním pomáha čitateľovi osvojovať si myšlienky sv. Marka Asketika, aby sme ich prijali do svojho života a to nielen rozumom, ale predovšetkým srdcom. Svätec konštatuje, že „každé požehnanie prichádza z Božej prozreteľnosti. Ale uniká tým, ktorí sú nevďační a záhaľčiví.“ Koľkí ľudia nevedia o svojej nevďačnosti, či záhaľčivosti? Nájdeme ich všade, aj u Bohu zasvätených osôb. V čom sa prejavuje naša veľká nevďačnosť? Prejavuje sa najmä tým, že zabúdame na nášho najväčšieho Dobrodincu a Záchrancu, že zabúdame na Ježiša Krista, ktorý prebýva v bohostánkoch našich chrámov. Čaká nás tam ako väzeň Lásky a my prechádzame popri chrámoch bez povšimnutia a bez pozdravenia Ježiša. Je priam tragédiou dnešných ľudí, že tak veľa času trávia neužitočne, napr. pred televízorom a internetom, kde nás zlý okráda najviac. Okráda nás o čas, ktorý by sme mali venovať modlitbe, vzájomnej rodinnej komunikácii, venovaniu sa deťom, či čítaniu Svätého písma a dobrých kníh. Tiež nám podsúva veľa zlých myšlienok a obrazov z filmov, ktorými zapratáva našu myseľ i srdce a vzbudzuje v nás zlú žiadostivosť, a tak komplikuje náš život. Milí čitatelia, staňme sa duchovnými ľuďmi. Starajme sa nielen o potreby tela, ale aj o potreby nesmrteľnej duše. Touto knihou sa nám dostáva do rúk dobrá pomôcka, ktorou môžeme duchovne obohatiť svoj život.Všetkým čitateľom zo srdca udeľujem archijerejské požehnanie.Mons. Ján Babjak SJ, prešovský arcibiskup metropolita

Duchovná obnova po Covid-19 a iných krízach. Pred pár rokmi sme sa v našej farnosti Sv. Mikuláša v Barbertone rozhodli vytvoriť program pre permanentnú duchovnú formáciu. Zámerom je znovuobjavenie duchovnej tradície, ktorú nám zanechali svätí učitelia duchovného života. V podcaste Pramene som zdieľal skúsenosti s týmto programom, čo vyvolalo pozitívnu odozvu a záujem o podrobnejšie vysvetlenie tohto úsilia. To ma viedlo k zhrnutiu odpovedí do brožúrky Zabudnutá cesta – Duchovná obnova po Covid-19 a iných krízach.Názov vystihuje dve hlavné skúsenosti tých, ktorí prijali pozvanie k tejto permanentnej duchovnej formácii.Prvou je údiv nad mierou zabudnutej duchovnej múdrosti, ktorú nám zanechali svätí otcovia. Štúdium ich slov nám neustále odhaľuje duchovné zákonitosti, ktoré boli objavené počas ich zápasu o svätosť. Niekedy naprávajú naše chápanie duchovného života, inokedy dávajú porozumieť, prečo na tejto ceste stagnujeme alebo predstavujú výzvu k väčšiemu nasadeniu v našom duchovnom úsilí. Toto štúdium skutočne vedie k návratu k starobylej duchovnej tradícii, tejto zabudnutej cesty, ktorá vzišla zo skúseností veľkého zástupu svätých. Návrat k ich múdrosti bol v Cirkvi vždy sprevádzaný veľkou duchovnou obnovou.Druhú vystihujú slová jedného z účastníkov týchto formačných stretnutí: „Je to pre mňa veľkým požehnaním a som rád, že som sa odhodlal k tomuto štúdiu svätých otcov. Vnímanie všetkých tých kríz a škandálov v Cirkvi na mňa negatívne pôsobilo. Bez týchto stretnutí by som azda stratil všetku nádej a azda aj vieru.“ Iní zas zdieľali, že im to pomohlo zvládnuť situáciu spôsobenú pandémiou Covid-19, čo môžem ako farár s radosťou potvrdiť.Je pre mňa skutočne prekvapením, že tento jednoduchý program mal takú silný dopad na našu farnosť. Spočíva v pravidelných pondelkových stretnutiach, počas ktorých postupne prechádzame učenie svätých otcov, uvažujeme nad ním a pokúšame sa nájsť cestu, ako ho uskutočniť v podmienkach dnešnej doby. Samozrejme, že táto formácia sa neobmedzuje len na tieto stretnutia. Homílie, príhovory a individuálne duchovné rozhovory sú tiež prostriedkom na sprostredkovanie múdrosti svätých otcov.V brožúrke zdieľam túto našu skúsenosť duchovnej obnovy. Doplnil som ju o náčrt šiestich tém, ktorým sa v priebehu tohto roka budeme intenzívnejšie venovať. Ide o oblasti, ktoré sme počas stretnutí identifikovali, ako zabudnuté základné kamene duchovného života.Táto publikáciu nemá ambíciu ponúknuť nejaký prepracovaný program duchovnej obnovy. Ide iba o jednoduché ponúknutie skúsenosti našej farnosti s nádejou, že sa môže stať užitočnou inšpiráciou pre druhých.

Svätí učitelia duchovného života nám nezakrývajú, že cesta k spáse je jednoduchá. Každému ponúkajú tú istú mapu k cieľu, tie isté prostriedky duchovného života, nech už ide o kňazov a mníchov alebo o ľudí zo sveta. Evanjelium je to isté pre každého človeka a jeho prikázania sú záväzné pre každého.Svätí otcovia nám ponúkajú praktickú skúsenosť, ako žiť život s Kristom, aby nám uľahčili náš duchovný zápas. Som presvedčený, že Cirkev musí sprostredkovať túto ich duchovnú múdrosť kresťanom súčasnej doby. Mnohí ju s radosťou príjmu. Mnohí ju môžu síce odmietnuť, ale môžu sa k nej vrátiť v čase, keď iné cesty sa ukážu ako slepé uličky.

Skôr, než boli stvorení ľudia, Boh stvoril krásny a rozmanitý svet, ktorý ich mal prijať. Preto pokiaľ ide o stvorenie anjelov, všetky dôvody, ktoré uvádza Sväté písmo, nasvedčujú, že ešte pred stvorením hmotného sveta tu bol rozsiahly svet duchovných bytostí. Nevieme však, kedy boli stvorené. Veríme, že existovali skôr, než bolo stvorené všetko, čo vidíme, a že existujú aj dnes. Vidieť to zo slov, ktoré Boh povedal Jóbovi: „Keď som zem zakladal, kde si vtedy bol, nože mi to povedz, akže pravdu máš! Vieš ty, kto jej vtedy určil rozmery, kto to obvinul ju sťaby povrázkom? Do čoho jej stĺpy zapustené sú a kto položil jej kameň uholný, keď si ranné hviezdy zborom spievali a Boží synovia všetci plesali?“ (Jób 38, 4-7). Ak vychádzame z biblickej správy o pokušení prvých ľudí, možno usudzovať, že už predtým existoval duchovný svet, svet neviditeľný, v ktorom ešte pred pádom ľudí muselo dôjsť k mravnému prevratu, ktorý skončil odpadnutím niektorých anjelov od Boha.Zo začiatku boli všetci anjeli dobrí a blažení. Milovali Boha a verne mu slúžili. Neskoršie mnohí z anjelov zhrešili. Stali sa pyšní a nechceli slúžiť Pánu Bohu. Vodcom zlých anjelov bol Lucifer. Radosť anjelov narušilo jeho volanie. „Do nebies vystúpim, až nad Božie hviezdy vyvýšim svoj trón“ (Iz 14, 13). V nebi nastal boj medzi dobrými a zlými anjelmi (porov. Zjv 12, 7). Vodcom dobrých anjelov bol archanjel Michal. Dobrí anjeli zvíťazili nad zlými. Zlých anjelov zvrhol Boh do pekla. Zlí, hriešni anjeli sa volajú diabli, zlí duchovia. Príbeh o páde anjelov sa v Biblii priamo nerozpráva, ale časom sa vyvinul z rozličných iných textov. Dobrí anjeli, ktorí v skúške obstáli, za odmenu vstúpili do nebeskej blaženosti. Dostali tzv. „svetlo slávy,“ ktorým „ustavične hľadia na tvár“ Boha Otca (Mt 18, 10). Sú účastní na večnej blaženosti (porov. Tob 12, 15; Hebr 5, 11; 7, 11).

Je už pomaly tradíciou, že každé pôstne obdobie v našej farnosti je spojené s určitou výzvou k osvojeniu si alebo upevneniu nejakého prostriedku duchovného života. Posledná výzva viedla k osvojeniu si pravidelného duchovného čítania. V praxi to znamenalo zvoliť si dielo niektorého zo svätých učiteľov duchovného života, každé ráno si prečítať krátky odsek a počas dňa uvažovať nad prečítaným textom s postojom poslušného učeníka, ktorý počul poučenie učiteľa a snaží sa ho naplniť. Tí, ktorí prijali túto výzvu, rýchlo spoznali útechu a povzbudenie, ktoré vychádza z tohto asketického čítania. A vyjadrili rozhodnutie, že v tejto aktivite budú pokračovať aj po skončení pôstneho obdobia.Práve toto ich rozhodnutie sa stalo inšpiráciou pre zostavenie tejto brožúrky, ktorá prináša poučenia svätých učiteľov duchovného života. Títo svätí otcovia nás učia modliť sa, myslieť a žiť kresťanským spôsobom. Prinášajú múdrosť, ktorú nadobudli vlastnou skúsenosťou v duchovných zápasoch. Ponúkajú ju ďalším generáciám podobne, ako otcovia ponúkajú dedičstvo deťom, ktoré je plodom ich veľkých námah. Prijatie ich skúseností nám pomáha kráčať istejšie a rýchlejšie po ceste k spáse.Pristúpme k ich poučeniam s pokorou a poslušnosťou učeníkov, ktorí túžia osvojiť si umenie duchovného života od tých, ktorí už dosiahli nebo.

Rady na začiatok. V súčasnosti narastá počet veriacich, ktorí hľadajú kľúč k autentickému životu s Bohom, ktorý vedie k svätosti.Hľadajú cestu ako napodobniť život veľkých svätých minulosti v tomto svete plnom zmätku, beznádeje a opovrhovania pravdou. Nie je však potrebné vynachádzať niečo nové. Cirkev v minulosti čelila podobným situáciám, a preto je potrebné hľadať návod u tých svätých, ktorí ukázali cestu z týchto kríz a stáli na začiatku vlny duchovnej obnovy.

Prvý stupeň. Rebrík božského výstupu bol napísaný predovšetkým pre mníchov. No slová svätého Jána Klimaka na začiatku prvej kapitoly naznačujú, že jeho úmyslom je osloviť každého človeka túžiaceho po spáse. Hovorí: „Dvere večného života sú otvorené pre každého. Cieľ nášho života je nasledovať Krista a podobať sa mu v jeho božskej láske.“ A skutočne, zástupy tých, ktorí žili vo svete, počas storočí siahali po tomto jeho rebríku, aby sa vydali na cestu k dosiahnutiu spásy. Zaiste je na mieste správne rozlišovanie vecí, ktoré sú výlučne určené pre mníchov, ako aj hľadať správnu formu uskutočňovania jeho rád v súčasnom svete, ale bez akéhokoľvek zmiernenia ich radikálnosti.Publikácia sa venuje prvému stupňu duchovného výstupu, ktorý približuje dielo Rebrík.

Príklady a myšlienky. Raz sa Ježiš na ktoromsi mieste modlil. Spôsob jeho modlitby urobil silný dojem na jeho učeníkov, pretože keď ho videli, ako sa modlí, jeden z jeho učeníkov prosil, aby aj ich naučil modliť sa. Nevieme presne, čo ho na Ježišovej modlitbe zaujalo, ale môžeme predpokladať, že to bolo nadšenie, ktoré tiahlo Syna k Otcovi a ktoré zapojovalo celú jeho dušu do tohto synovského kontaktu. V týchto momentoch Kristova tvár musela pokojne žiariť.Učeník teda čakal až táto modlitba skončí, a potom vyslovil prosbu, ku ktorej dal podnet sám: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov“ (Lk 11, 1). Bol jedným z učeníkov Jána Krstiteľa a vstúpil do jeho školy, aby sa modlil. Ale keď teraz očami sledoval Ježiša pri jeho modlitbe, vnímal rozdiel a zatúžil modliť sa ako on. Ako odpoveď na túto prosbu Pán zveruje svo- jim učeníkom a svojej Cirkvi základnú kresťanskú modlitbu Otče náš... (Mt 6, 9 – 13). Naučil ich modlitbe, ktorá bola kresťanskou zbožnosťou s úctou prijatá.Od tejto chvíle, deň čo deň tisíce a tisíce kresťanov opovažujú sa Bohu povedať: Otče náš! Je to najvznešenejšia modlitba, akú môžu vysloviť pery človeka. Známa, až taká známa, že sa dokonca stala akousi jednotkou osvojenia si učebného textu, akousi základnou veličinou pri meraní zvládnutia nejakého učiva.„Viem to ako Otčenáš,“ povie nejeden študent. Ale naozaj, vieme Otčenáš? Teda vieme, o čo prosíme v modlitbe Otčenáš. Vážime si vôbec modlitbu, ktorú nás naučil sám Pán? Nestal sa pre nás Otčenáš len akousi známou zbožnou básničkou odrecitovanou ráno, večer, či pri inej príležitosti?Ak sa však zamyslíme nad jej obsahom, a neostaneme len pri zdaní, s prekvapením zistíme, že ona vlastne nie je stará. Je mladá, tak ako jej autor. Je stále nová, stále aktuálna, stále nadčasová, skrývajúca v sebe tajomstvá a poklady. Je aj darom, za ktorý máme ďakovať, pretože sme dostali božský príklad, aký má byť obsah i forma modlitby. Modlitba Otče náš, aj keď je najčastejšie vyslovovaná modlitba na svete, neznamená ale, že je nejakou všeobecnou celosvetovou modlitbou. Má ale svoje miesto v živote. V prvom rade a predovšetkým je modlitbou Ježišových učeníkov. Podľa Matúša stojí v centre Reči na vrchu a je určená nie iba ľudu, ale predovšetkým učeníkom: „Vy sa budete modliť takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach...“ (Mt 6, 9). U Lukáša je to ešte zreteľnejšie, keď jeden z jeho učeníkov prosí, aby ich naučil modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov. Ježiš im vtedy povedal: „Keďsa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno...“ (Lk 11, 2).Otčenáš je teda predovšetkým modlitba učeníkov. V každom riadku ide o to, aby nasledovníci Ježiša zabudli na svoje vlastné túžby a životné plány a chceli iba to, čo chce Boh. V tomto ohľade je pre každého, kto sa ju modlí, dosť „riskantnou“ modlitbou. Prečo? Lebo akosi sa „obnosil“. Jeho slová a vety: „Posväť sa tvoje meno,“ „buď vôľa tvoja,“ akoby sa nám rozmazali, vybledli. Avšak u učeníkov mal Otčenáš jasné a zreteľné črty.Ježiš nenaučil učeníkov modlitbu chvály, ako to bolo v židovskej tradícii. Ježiš poznal modlitbu chvál a vďaky. Odovzdal im ale modlitbu prosebnú, ako jedinú a im vlastnú, ktorá zodpovedala práve vznikajúcemu Božiemu kráľovstvu.Modlitba Otčenáša je veľmi krátka. Odpoveď dáva Matúš Ježišovým učeníkom, ktorú umiestnil pred Otčenáš: „Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, prv, ako by ste ho prosili“ (Mt 6, 7 – 8).To je teda dôvod, prečo je modlitba Otčenáš, taká krátka: ide k jadru, k veci, bez žiadnych ceremónii.V modlitbe Otčenáš je v samotných siedmych prosbách zhrnutá celá Ježišova vôľa i očakávania. Je preto hodná, aby sme sa nad ňou zamysleli a znova lepšie zacítili jej chuť a silu. Ak sa ju dobre modlíme a podľa nej budeme aj žiť, stane sa vynikajúcim pomocníkom nášho kresťanského života. Nech k tomu poslúži aj táto zbierka príkladov a myšlienok.

O predchádzajúcom storočí sa hovorí, že prinieslo priam skokové zmeny v spôsobe života v takmer každej generácií. Zapríčinili to nielen viaceré vojenské konflikty, ale predovšetkým obrovský technologický a hospodárky pokrok, ktorý si priam vynucoval rýchle zmeny v štýle života. Tento trend pokračuje aj v súčasnosti. Napriek mnohým pozitívam môžeme nájsť aj oblasti v živote spoločnosti, ktoré tým veľmi utrpeli. Bolo by zaujímavé priblížiť si každú jednu z týchto oblastí, ale vybral som si len jednu, ktorej ovocie sa stalo podnetom pre túto brožúrku. Ide o stratu odovzdávania múdrosti života z generácie na generáciu. Mladšia generácia stratila záujem načúvať skúsenostiam tej staršej, pretože rýchly pokrok dáva ich dobe pečať čohosi prekonaného a tým aj neužitočného. Táto zmena sa silno dotkla aj spôsobu prežívania viery. Odovzdávanie múdrosti umenia duchovného života z generácie na generáciu sa prerušilo alebo pretrvalo len v určitej minimálnej miere. Smäd po duchovne však hnal každú novú generáciu hľadať spôsoby, ako uspokojiť tento smäd po Bohu v rýchlo sa meniacej spoločnosti. Aj keď toto hľadanie prinieslo svoje dobré plody, predsa vo všeobecnosti sa môže skonštatovať, že zanechanie tradície duchovného života, ktorú nám zanechali svätí, spôsobilo pokles úrovne náboženského života, ba dokonca odumretie viery u mnohých. Túto skutočnosť sme si intenzívne uvedomovali počas formačných stretnutí v našej farnosti /1/. Uvažovanie nad inštrukciami svätých učiteľov duchovného života, rýchlo odhalilo medzery, nedostatky, ale často aj nesprávne chápanie života viery. Neraz sme museli skonštatovať, že slová svätých otcov nás nútia znovu začať budovať duchovný život od samotných základov. Spoznávanie duchovných zákonitostí, ktoré boli objavené praktickou skúsenosťou mnohých svätých, takmer vždy vyvolali reakcie, v ktorých bolo cítiť veľký kus oprávnenej kritiky, ale aj smútku. Napríklad jeden pán povedal: „Teraz som konečne pochopil, prečo je dôležitý pôst. Prečo mi to nikto doteraz takto nevysvetlil?“ Iní zas zdieľal túto myšlienku: „Často rozmýšľam, aký by bol môj život a kde by som bol už teraz, keby som toto všetko vedel pred štyridsiatimi rokmi.“ U jedného sedemdesiatnika spoznávanie zásad pre duchovný život vyvolalo spomienku na spôsob života starých rodičov. Zreteľne v ňom spoznával praktické uskutočňovanie rád svätých, nad ktorými sme počas stretnutia uvažovali. Neostalo však iba pri týchto konštatovaniach. Praktické uskutočňovanie odporúčaní svätých začalo pomaly transformovať spôsob duchovného života mnohých a viditeľne to ovplyvnilo život celej farnosti. Z týchto formačných stretnutí vzišla aj iniciatíva pre celú farnosť. Program sme nazvali Pravidlo pre život. Pozostával z heslovitého pripomenutia základných duchovných prostriedkov pre rast v duchovnom živote. V katechézach počas pôstu pred sviatkom Narodenia Pána zaznelo vysvetlenie jednotlivých častí pravidla, ako aj pozvanie k jeho praktickému osvojeniu. Mnohí toto pozvanie prijali a pripustili, že tieto jednoduché pravidlá pre duchovný život predstavujú pre nich veľkú výzvu. Svätí otcovia uskutočňovanie týchto základných pravidiel pre život nazývajú tiež Kráľovskou cestou – ani príliš ľahkou ani heroickou. Je to stredná cesta, ktorá sa varuje extrémov, ale predsa s istotou vedie človeka pomaly k dosiahnutiu duchovných výšin. Keď som v podcast /2/ spomenul túto farskú iniciatívu, viacerí ma požiadali o zaslanie podrobnejšieho popisu tohto programu. Podobné žiadosti prišli aj od návštevníkov našej farnosti. To bolo podnetom na vytvorenie tejto brožúrky so stručným predstavením týchto základných kameňov, na ktorých je možné budovať duchovný život. Budem rád, ak sa aj pre vás stane rovnakou výzvou, ako pre mnohých z našej farnosti a povzbudí vás ku kráčaniu po tejto kráľovskej ceste.

Často je počuť ľudí v zložitých otázkach života povedať na adresu zodpovedných: „Bol by som zvedavý, čo si o tom on myslí…“ A vtedy zvyčajne odpovede neprichádzajú. Keď ma ľudia zastavovali ako kňaza, či biskupa, mnohokrát som odpovedal na tie isté problémy viacerým ľuďom na rozličných miestach.A tak som využil veľké modlitbové stretnutia v Klokočove cez Fatimské soboty aj na hodinku otázok a odpovedí – teda na dialóg s veriacimi, kedy mi väčšinou na lístkoch ľudia posielali svoje otázky, výhrady, či nápady. Častokrát sa stávalo že jedinou odpoveďou som oslovil viacerých ľudí zápasiacich s tým istým problémom. Preto som po návšteve Ad limina rozšíril možnosť pýtať sa cez facebook, a to na návrh o. Štefana Keruľ-Kmeca, s ktorým sme predtým rozbehli aktivitu smerom k mladým.Moje odpovede nenesú známku teologických pojednaní, ale skôr je to bezprostredná reakcia na daný problém, či otázku, aby ľudia vedeli ako rozmýšľa ich biskup. Pravdou je, že aj moje odpovede sú podporené myšlienkami evanjelia, či kňazov, ktorí ma formovali, alebo dokumentmi, ktoré vytvárali moju názorovú štruktúru myslenia, pretože aj sám by som nechcel vybočiť z pravdivého učenia Cirkvi. A tak do odpovede vkladám to, čo by ľudia radi vedeli vo svojich problémoch a to bez nejakých zastretých formulácii – priamo tak, ako rozmýšľa ich biskup o ich trápení.

Brožúrka je súhrnom príhovorov, ktoré zazneli počas Veľkého pôstu. Nedáva si za cieľ obsiahnuť tému asketického čítania v celej jej plnosti. Chce inšpirovať k znovuobjaveniu tohto starobylého asketického prostriedku, naznačiť čo a ako čítať, ako aj ponúknuť niekoľko praktických rád, ktoré vzišli zo života farského spoločenstva.Osvojenie si tohto asketického prostriedku skutočne prináša veľké ovocie. Hovorí sa, že ak niekto začne čítať svätých otcov, tak jeho život už nikdy nebude taký, ako predtým. Je to pravdivé tvrdenie. Evanjelium a náuku svätých učiteľov duchovného života sa nedá čítať bez toho, aby sme popritom nepodstúpili drámu rozhodovania pre večný život alebo večnú smrť. Ak by sme sa o to predsa pokúsili, tak tento akt by bol len výsledkom nášho predchádzajúceho rozhodnutia, ktoré sa vyhýba napĺňaniu Božej vôle.

Z dôvodu nedostatku duchovných sprievodcov v našich časoch sa svätí otcovia stali najspoľahlivejšími sprievodcami pre tých, ktorí túžia po spáse a kresťanskej dokonalosti.Knihy svätých otcov, podľa slov jedného z nich, sú ako zrkadlo – duša, ktorá sa na ne pozerá často a s pozornosťou, vidí všetky svoje nedostatky.Tieto knihy sú ako veľký sklad medicínskych potrieb – v ňom duša môže nájsť život zachraňujúci liek pre každú duchovnú chorobu.Svätý Epifanius Cyperský v „Abecednom paterikone“ povedal: „Už len pohľad na tieto sväté knihy inšpiruje k zbožnému životu.“Čítanie svätých otcov musí byť svedomitou, pozornou a stálou aktivitou. Náš neviditeľný nepriateľ, ktorý nenávidí hlas pravdy (porov. Prísl 11, 15), zvlášť opovrhuje hlasom svätých otcov. Tento hlas odsudzuje klamstvá nášho nepriateľa, odhaľuje jeho pravdy a spôsob jeho konania. Preto nepriateľ bojuje proti čítaniu otcov skrze rôzne pyšné a rúhavé myšlienky; pokúša sa strhnúť čitateľa do pozemských starostí, aby ho odviedol od spasiteľného čítania; útočí na neho depresiou, znudením, zábudlivosťou. V tomto zápase proti čítaniu svätých otcov môžeme spoznať, akou je efektívnou zbraňou, a preto sa jej nepriateľ tak veľmi obáva. Nepriateľ pracuje bez odpočinku, aby túto zbraň vytrhol z našich rúk.Nadobudni pre seba myslenie a ducha svätých otcov čítaním ich prác. Svätí otcovia dosiahli konečný cieľ – došli k spáse. Ty tiež dosiahneš tento cieľ podľa prirodzeného poriadku vecí. Ako niekto, kto je s nimi zajedno v mysli a v srdci, budeš spasený.Sv. Ignác Brjančaninov

Rady na začiatok. V súčasnosti narastá počet veriacich, ktorí hľadajú kľúč k autentickému životu s Bohom, ktorý vedie k svätosti.Hľadajú cestu ako napodobniť život veľkých svätých minulosti v tomto svete plnom zmätku, beznádeje a opovrhovania pravdou. Nie je však potrebné vynachádzať niečo nové. Cirkev v minulosti čelila podobným situáciám, a preto je potrebné hľadať návod u tých svätých, ktorí ukázali cestu z týchto kríz a stáli na začiatku vlny duchovnej obnovy.

Homília 54: Istota v modlitbeTémou ďalšej homílie je modlitba a všetko, čo je nevyhnutné pre stav stálej pozornosti a sústredenosti.Svätý Izák Sýrsky hovorí, že dar viery dáva človeku istotu v modlitbe skrze jeho dôveru v Boha. Pripomína však, že „táto istota nevyviera z vyznania človeka, ale z aktivity duše, ktorá nasleduje Božiu pravdu.” Dodáva, že „viera, ktorá dáva istotu dôvere, nie je nikdy nadobudnutá nepokrstenými alebo tými, ktorých myseľ je odvrátená od pravdy. Istota viery sa odhaľuje v duši v miere vznešeného spôsobu života tých, ktorí dbajú na uskutočňovanie Pánových prikázaní.”Modlitba teda nadobúda istotu a dôveru skrze milosť prijatú v krste a rastie podľa miery úsilia o napĺňanie evanjeliových prikázaní. Ten druhý zdroj nárastu istoty v modlitbe je azda potrebné bližšie vysvetliť. Keď sa človek usiluje s vážnosťou o dôsledné naplnenie evanjeliových prikázaní, veľmi rýchlo dôjde k spoznaniu mnohých vášní, ktoré do toho času skryto pôsobili v jeho srdci. Odkryje sa pred ním stav duše, ktorá je neraz tak zviazaná vášňami a zlými návykmi, že ju to robí neschopnou poslušnosti voči Božej vôli. Je to moment, kedy človek s veľkou pokorou a skrúšenosťou prichádza pred Pána, predkladá mu svoju slabosť a prosí o jeho milosrdenstvo a pomoc. Toto poznanie slabosti však dáva silu modlitbe, pretože je nesená pokorným srdcom. Tento stav dáva vzrast istote, pretože človek vníma svoju odkázanosť na Bohu, ktorý miluje človeka nekonečnou láskou. Čím viac človek pokročí v čnosti, tým viac nadobúda skúsenosť veľkého Božieho milosrdenstva a stále s väčšou odvahou sa k nemu obracia vo svojich prosbách.Svätý Izák Sýrsky nás učí tejto duchovnej zákonitosti na začiatku homílie, aby sme boli viac otvorení pre jeho poučenia, ktorými nás chce priviesť k nadobudnutiu tej potrebnej istoty a dôvery v živote modlitby.

Ľudia sa dnes málo zamýšľajú nad životom v zmysle slov Svätého Písma a málo uvažujú o zmysle svojho života, ktorý má svoj cieľ v nebi. Je to na ujmu zmysluplnosti ľudského konania a zodpovednosti za život, ale aj na ujmu radosti zo života, ktorý má svoje žalosti, ale nie bez šťastia a radosti. Táto radosť nachádza svoju odpoveď v evanjeliu, ktorého doslovný preklad je „radostná zvesť“ (euangelion). Preto aj kňaz, ktorý sa prihovára ľuďom v homílii, má za úlohu aktualizovať večné pravdy v konkrétnych udalostiach súčasného života. Pravda evanjelia totiž zostáva stále tá istá, aj keď naše okolností života sú menlivé. Snažil som sa v úvahách a zamysleniach, v príhovoroch a usmerneniach, byť priamym aj v bolestných otázkach života, aby som neobchádzal pravdu evanjelia, o ktorej sa píše: „Lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč, preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca“ /Hebr 4,12/. Mnohí by radšej obišli problematické miesta života, aby sa nedostali do konfrontácie so súčasnými názorovými trendami, ale to sa nedá, ak chceme zostať verní Kristovmu učeniu. Nechcem sa dotknúť nikoho v jeho názoroch, ale chcem zostať verným učeniu cirkvi, ktoré nie je konzervatívne, ale je vždy aktuálne. Mnohokrát až nasledujúce generácie hovoria o omyloch rozličných ideológií, na ktoré sa ľudia báli vo svojom čase otvorene reagovať, a tým sa spôsobilo veľa ťažkých dopadov na celé generácie. Tí ľudia, ktorí si prešli ťažkými skúsenosťami minulých ideológií, už by nechceli nič podobné zažiť a nechcú, aby to zažívali aj budúce generácie. Ak sa hĺbavo zamýšľame nad aktuálnymi problémami svojej doby v zmysle slov Písma, nedôjdeme k žiadnym omylom, lebo Boh sa v ničom nemýli. Len my, ľudia, si musíme dávať veľký pozor, aby nás zlé interpretácie aj slov Písma neodviedli od pravdy, preto nám apoštol Peter zdôrazňuje: „Predovšetkým však vedzte, že nijaké proroctvo v Písme nepripúšťa súkromný výklad. Lebo proroctvo nikdy nevzniklo z ľudskej vôle, ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha“ /2Pt 1,20-21/. A tak vám prajem veľa podnetných zamyslení nad životom, ktorý má cenu večnosti, a tým aktérom, ktorí sa zaslúžili o vydanie tejto publikácie a zozbierali i usporiadali tieto zamyslenia do knižnej podoby zo srdca ďakujem a na všetkých vás zvolávam Božie požehnanie a ochranu Božej Matky. +Milan. "SLÁVA ISUSU CHRISTU!"

Predslov:O tom, čo je asketický život, by vedeli povedať mnohí športovci, či umelci. Žiadny pokrok ani v športe ani v umení sa nedosiahne zadarmo. A nie je tomu ináč ani v oblasti duchovných hodnôt. I tu sa vyžaduje istá dávka sebazáporu, askézy. V uvedených oblastiach má askéza podobu dlhých a vytrvalých hodín tréningu a cvičenia. V duchovnej oblasti si askéza vyžaduje podobné úsilie.Slovo askéza pochádza z gréckeho slova askeo, čo znamená cvičenie sa. Ide teda o istý princíp správania sa o špecifický spôsob života, pre ktorý je charakteristická zdržanlivosť v uspokojovaní potrieb, zriekanie sa blaha s cieľom dosiahnuť morálny alebo náboženský ideál, resp. priblíženie sa k duchovným skúsenostiam.Askéza sa dá praktizovať vo viacerých formách. Spomeňme niektoré z nich: pôst, práca a duchovný boj.Pôst je natoľko rozšíreným prostriedkom askézy, že ho možno vidieť takmer vo všetkých náboženstvách. V dejinách Cirkvi nájdeme až hrdinské podoby pôstu, ktoré pre svoju prísnosť a radikálnosť presahovali skúsenosti bežných ľudí. Ich cieľom však nebolo vylepšenie fyzických proporcií či posilnenie vôľových vlastností, ale išlo jednoznačne o duchovné dobrá. Pôst podobne ako každé zriekanie a ako každé umŕtvovanie vo všeobecnosti dvíha ducha, vedie akoby na zlatých krídlach k nebu a umožňuje Duchu Svätému, aby poskytol svoje milosti. Pôst chráni čistotu nášho života a usmerňuje k hodnotám ducha a privádza k čnosti lásky.Druhou formou askézy pri ktorej sa zastavíme je práca. Práca vo svojom duchovnom rozmere bola považovaná za účasť na Božom stvoriteľskom diele. Mnohé osobnosti duchovného života boli presvedčené, že svojou prácou majú účasť a istým spôsobom pokračujú v stvoriteľskom diele Boha. A pre toto sa podľa nich oplatilo namáhať. Vonkajšia práca ich mala viesť aj k vnútornej práci na sebe, ktorá spočívala v namáhavom a pravidelnom cvičení na získaní čností.Tretím veľmi dôležitým spôsobom askézy je duchovný boj. Duchovná tradícia prirovnáva askézu k boju proti nepriateľom duše. Predovšetkým duchovné osoby sa vždy považovali za ľudí, ktorí poznajú stratégiu boja proti duchovným mocnostiam zla. Tento zápas sa odohráva na dvoch úrovniach. Vnútornej i vonkajšej. Tou prvou je naše vlastné vnútro, kde sa odohráva zápas medzi čnosťami a neresťami. Tou druhou oblasťou je vonkajší svet so svojimi nebezpečenstvami. Podľa duchovných autorov sa vo všetkých zápasoch v konečnom dôsledku jedná o boj zameraný proti Božej láske a proti modlitbe.Potom čo sme si predstavili v krátkosti čo vlastne askéza je, sa teraz môžeme venovať jednému z najväčších askétov a mystikov sýrskej tradície a to sv. Izákovi Sýrskemu.Svätý Izák Sýrsky patrí k najväčším mystikom a askétom kresťanského východu vôbec. Stal sa duchovným vodcom a príkladom mnohých v celej histórii Cirkvi, jeho diela mali veľký vplyv na sýrsku a grécku mystiku neskoršej doby, stal sa duchovným návodom pre ruské, ba dokonca i egyptské mníšstvo. Jeho asketické dielo, preložené do mnohých jazykov, dodnes oslovuje a má čo ponúknuť aj dnešnému modernému človeku, preto patrí k veľmi vyhľadávaným otcom východnej spirituality najmä v pravoslávnom svete. V katolíckej Cirkvi sa priznám, nie je veľmi známy a preto sa teším, že toto dielo otca Mirona Keruľ-Kmeca, v jeho ďalšej časti Nad slovami sv. Izáka Sýrskeho – Homília 46-53, ktorá pozostáva z prekladu, meditácie a komentára ku jeho 8 homíliám, ponúkne čitateľovi nielen duchovné reflexie, ale predovšetkým konkrétnu asketickú skúsenosť tohto velikána duchovného života Východu.Svätý Izák Sýrsky napísal toto svoje dielo na sklonku svojho života. Potom čo na sebe osobne zažil skúsenosť so živým Bohom cez mnohé životné situácie, keď prešiel cez more svojho pokojného i búrlivého života sa chcel podeliť o túto svoju životnú veľmi cennú skúsenosť. Potom čo v pôste, sebazápore, práci a duchovnom zápase zakúsil prítomnosť živého Boha, keď sa cez ticho naučil hovoriť jazykom neba, nás pozýva nastúpiť na túto duchovnú cestu s ním.Niekto sa môže pýtať, ako môže mystik, ktorý sa zriekol tohto sveta, odišiel do ústrania niekde do púšte či do hôr, ďaleko od ľudí, poradiť, nasmerovať, povzbudiť či jednoducho rozumieť môjmu problému, mne žijúcemu vo svete, ktorý sa potrebujem každý deň vyrovnávať a boriť so svetskými trápeniami a starosťami? Áno, je pravdou, že títo ľudia odchádzali zo sveta, aby mohli žiť intímny život s Bohom. No aj napriek tomu nás história Cirkvi učí, že práve títo ľudia sa stali záujmom vyhľadávania po celé stáročia, zdrojom požehnania, hlbokých duchovných rád a povzbudení pre mnohých zo sveta, ktorí sa utiekali k týchto duchovným otcom a im otvárali svoj život, rozprávali o svojich problémoch a tu nachádzali stratený pokoj. Túžba po Bohu, ten ustavičný hlad po jeho slove, nie je vecou iba zasvätených osôb, ale každého človeka, ktorý túži byť nasýtený a nájsť pokoj pre svoju dušu. Preto tým najlepším poradcom či pomocníkom môže byť ten, kto sám na sebe zažil Božiu prítomnosť a má osobnú skúsenosť s Ním. V tejto perspektíve sa ponorme do čítania týchto cenných rád a poznatkov a nasmerujme svoje životy na túto duchovnú cestu a skúsenosť, ktorú nám sv. Izák z Ninive ponúka.Archimandrita Jaroslav Lajčiak

Čas pandémie, ktorý nás všetkých prekvapil, zapríčinil, že v mnohých prípadoch pri myšlienkach o našom živote sme zmenili priority. Možno nikdy predtým sme tak často a tak nástojčivo nedávali Bohu a sebe otázky: Aký je to čas v našom živote, ktorý teraz prežívame? Ako mu porozumieť? Možno nikdy predtým sme sa nezamýšľali nad tým, aký je môj duchovný život, aká je moja spiritualita. Duchovní otcovia zdôrazňovali potrebu a nevyhnutnosť rastu v duchovnom živote. Pripomínali, že rastom v duchovnom živote sa mení aj postoj človeka k Bohu.V byzantskej tradícií existuje mnoho prameňov spirituality. Ide o diela otcov, ktoré už vyšli v našich vydavateľstvách. Do rúk sa nám dostáva tretia časť knihy autora o. Mirona Keruľ-Kmeca Nad slovami sv. Ignáca Brjančaninova. Autor knihy slová svätého Ignáca a svätých otcov robí prístupným ľuďom tejto doby. Pripomína nám, že žijeme v mylnej predstave, že svojím umom môžeme ovládnuť všetko poznanie. Zároveň ukazuje cestu z toho omylu, keď hovorí o poznaní, ktoré sa nadobúda skúsenosťou praktického a duchovného života.Nosnou témou tejto tretej časti je pokora. Olivier Clement hovorí, že pokora znamená spojenie viery s každodenným životom. Pokora sa prejavuje schopnosťou všímať si: druhého… (Tři modlitby)Na obale jednej knihy som čítal nasledovný text: „Začítajte sa a spoznáte príťažlivosť čnostného života i možnosť pri troche dobrej vôle pracovať na jeho dosiahnutí a získať tak zmysluplnosť a krásu života.“Pozývam čitateľov prejsť spoločnú cestu s o. Mironom v knihe Nad slovami sv. Ignáca Brjančaninova, ktorá môže vniesť nové svetlo a múdrosť pre duchovný život každého z nás a tak viac načerpať z pokladov východnej spirituality.