Klasická literatúra

Nové vydanie románu 1984 - jedného z najznámejších diel svetovej literatúry. Spája v sebe prvky spoločensko-politického a vedecko-fantastického románu. Je obžalobou komunistickej diktatúry, ktorá roku 1984 ovládla všetko, vrátane ľudského myslenia. Román opisuje osudy čestného, citlivého a uvažujúceho jednotlivca (Winstona Smitha), ktorý sa vzoprie systému, za čo platí krutú daň. George Orwell touto knihou už roku 1948 ponúkol víziu, ktorá sa neskôr stala realitou.

Jedno z najslávnejších diel svetovej literatúry. Dielo o krutej žiarlivosti, ktorá ničí manželstvo, o hlbokom rozvrate medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa kedysi hlboko milovali. Dielo, ktoré bolo v mnohých krajinách dlhú dobu súdne prenasledované i zakázané.

Zbierka hier, obyčajov a povier odzrkadľuje každodenný i sviatočný život ľudí v minulosti, ich umelecké cítenie, postoje, zmysel pre humor a životnú múdrosť. Zoznamuje nás s tradíciami dodržiavanými v priebehu celého roka.

Aktualizované vydanie románu Zvieracia farma je politickou satirou na revolúciu, ktorá sa vymkla z rúk. Zvieratá sa zbavia nadvlády nenávidených ľudí a zavedú si svoj vlastný režim, v ktorom si všetci majú byť rovní. Z nádherných ideálov revolúcie sa však postupne stáva nočná mora. Prasce sa zmocnili koryta, a teda aj vlády, postupne si začali prispôsobovať zákony a legendárny slogan

Dej románu Zbohom zbraniam (1929), prvého z hemingwayových bestsellerov, sa odohráva na talianskom fronte počas prvej svetovej vojny. Rozpráva príbeh lásky amerického poručíka, vodiča sanitky Červeného kríža Frederica Henryho a talianskej zdravotnej sestry Catherine Barkleyovej na pozadí krvavých bojov. Catherine ošetruje raneného Henryho a ich láska sa naplní, Catherine čaká dieťa. Henry sa vracia na front, ale čoraz väčšmi presvedčený o nezmyselnosti vojny rozhodne sa aj so svojou láskou ujsť. Príbeh so zjavnými autobiografickými prvkami sa končí tragicky, Catherine aj dieťa umierajú.

Prejdime sa spolu s Ferdinandom Dúbravským Skalicou, Stupavou a ďalšími mestečkami a dedinami západného Slovenska a zoznámme sa s povesťami a povedačkami, ktoré o nich kolujú od dávnych čias.

Jána Francisciho tentokrát predstavujeme ako prekladateľa. Poslovenčil veselohru H. Börnsteina Oklamaní klamári. „Budeže to kapitálny žart!“

„Už ako malý chlapec mal som akési vrodené vlohy sporiť s rozumom. Nerád som sa primnoho učil. Načo prepínať svoj mozog hneď v prvých triedach, keď nám profesori v tej najvyššej aj tak všetku múdrosť rozložia? Že je napínanie mozgu škodlivé, presvedčil som sa zavčasu sám na sebe. Keď som sa bifľoval školskú úlohu, rozbolela ma od toho neraz hlava. Učiteľ si myslel, že som lenivý a hlúpy. Ten zabednený hlupák nemal ani tušenia o tom, že ja to robím dľa vyšších zásad. Chcel som zašanovať svoju hlavu, aby som mohol vykonať ľudstvu svojím čarom veľké služby…"

So žabami stretávame sa veľmi často v prísloviach, podobenstvách, bájkach, povestiach a poverách ľudu slovenského, práve tak, ako aj u iných národov. Počujeme o nich riekanky, básničky i vtipy, nachádzame ich v zemepisných názvoch, niektorí k nim cítime odpor. O tom všetkom píše J. Ľ. Holuby v tomto zábavnom i poučnom dielku.

Nové vydanie slávnej zbierky poviedok. Zbierka poviedok Za súmraku vyšla roku 1897. A. P. Čechov mal vtedy dvadsaťsedem rokov a v literárnych kruhoch i u čitateľskej verejnosti bol známy ako autor humoristických poviedok. V tom čase považovala verejnosť spisovateľa humoristu skôr za zabávača a tvorcu ľahkého odpočinkového čítania. No Čechov svojou zbierkou rozbil tieto klamlivé predstavy a dokázal, že humoristická poviedka nemusí byť vždy len prvoplánovo vtipná, ale v jej podtexte sa môže skrývať odkaz tragikomickosti ľudského bytia a v jej texte originálne slovesné majstrovstvo a obrazná virtuozita. Mnohých preto nesmierne udivilo, že rok po publikovaní udelila Ruská akadémia vied Čechovovi prestížnu Puškinovu cenu.Pri zostavovaní knihy autor neponechal nič na náhodu. Svedčí o tom neobyčajne sebakritický prístup k výberu poviedok. Z približne sto dvadsiatich nakoniec zaradil do zborníka iba šestnásť. Veľkú pozornosť venoval najmä ich poradiu. Zbierka vyvolala množstvo pozitívnych i negatívnych ohlasov. Práve tie negatívne paradoxne možno najlepšie vyjadrili podstatu Čechovovej tvorby – hovorilo sa v nich o „temnom charaktere", o jeho „pochmúrnom pohľade na život", o „zabíjaní ľudských nádejí". Sám Čechov na tieto a podobné názory reagoval po svojom: „Čítam to a nijako neviem pochopiť, či ma chvália alebo oplakávajú moju stratenú dušu?"

z denníka spisovateľa. Nové vydanie úvah slávneho spisovateľa.Denník spisovateľa patrí k pozoruhodným a málo preskúmaným dielam F. M. Dostojevského. Je kľúčom k duši skutočného Dostojevského aj k mnohým z jeho slávnych románov. Vznikol ako spontánna výpoveď bez autocenzúry k spoločenským, kultúrnym a politickým udalostiam v Rusku, predovšetkým v rokoch 1876 – 1877. denník je skôr záznamom prúdu vedomia než kompozične prísne racionálne premysleným dielom, je snahou autora zachytiť súčasne vznikajúce myšlienky obrazy, idey, názory usilujúce sa predrať na povrch v zhmotnenej podobe, čo predurčuje aj na prvý pohľad zmätočný, chaotický rozprávačský štýl denníka. Svoj spôsob písania denníka sám Dostojevskij vyjadril slovami: „Verný svojmu naturelu začnem od konca, a nie od začiatku, hneď vyjadrím celú myšlienku. Nikdy som nedokázal písať postupne, približovať sa k veci a vyjadriť ideu, až keď ju už stihnem celú vopred predžuť a podľa možnosti dokázať. Nemal som dosť trpezlivosti, prekážal mi v tom môj charakter." Výber predstavuje Dostojevského ako komentátora aktuálnych a pálčivých problémov doby, ako učiteľa, kazateľa, proroka, ako ironického a niekedy až sarkastického sudcu prostredníctvom jeho kontroverzných úvah o náboženstve, katolicizme, morálke, politike, vojne, ale najmä o mesianistickom poslaní ruského národa.

Nové vydanie slávneho románu klasika česko-slovenskej literatúry. Román Ladislava Mňačka (1919 – 1994) Smrť sa volá Engelchen je jedna z najsilnejších a najvydarenejších próz o druhej svetovej vojne v slovenskej literatúre. Sugestívny príbeh partizánov v beskydských horách je zároveň dramatickým opisom zániku kopaničiarskej dedinky Ploština na sklonku najničivejšieho konfliktu v dejinách ľudstva. Dej sa odvíja ako sled spomienok raneného partizána, ktorý sa nedokáže vyrovnať so skutočnosťou, že činnosť jeho jednotky zavinila smrť dedinčanov. Problém, s ktorým zvádza vnútorný boj, sa postupne rozrastá do ťaživej otázky viny za prostriedky použité na dosiahnutie cieľa.Kniha vychádza z osobnej autorovej skúsenosti a je predchnutá úprimnou snahou o čo najpravdivejšie zobrazenie partizánskych bojov na pomedzí okupovaného Protektorátu Čechy a Morava a fašistickej Slovenskej republiky.Hneď po svojom vyjdení v roku 1959 zaznamenala neobyčajný čitateľský, ale aj odborný ohlas.

Čo sa stane, ak niekto prevezme kompletnú kontrolu nad vašim životom? Predstavte si, že vám niekto zachráni život a vy mu za to musíte sľúbiť, že urobíte všetko, o čo vás požiada... pre vlastné dobro. Nemáte iné východisko, tak súhlasíte. Ocitnete sa v neuveriteľnej situácii a nemôžete nič ovplyvniť. Už nie ste pánom svojho života, a predsa... je v mnohých ohľadoch vzrušujúcejší ako predtým. Postupne sa vás však zmocnia pochybnosti: Aké sú skutočné úmysly človeka, ktorý sa votrel do vášho života? Kto je to vlastne? A čo tie záhadné postavy okolo neho? To, čo odhalíte, vás veľmi neuspokojí. Príbeh zavedie čitateľa do opojnej atmosféry parížskeho leta a prináša jednu z najkrajších úvah o povahe človeka: Čo nám umožní zbaviť sa zábran, strachu a obmedzení, aby sme našli odvahu zísť z vopred určenej cesty života, keď s ňou nie sme spokojní?"Môj hrdina je prinútený robiť veci, na ktoré by si nikdy netrúfol, hoci tajne o tom sníval. Chcel som ukázať, kam až môže zájsť človek, keď sa zbaví strachu. Čitateľ vkĺzne do jeho kože, aby zvnútra zažil jeho prerod. Hlavnou témou knihy je sloboda. Všetci o nej snívame, ale najprv ju musíme nosiť v sebe. Kniha výstavbou deja pripomína kriminálny román. Rád píšem knihy, ktoré by som si s pôžitkom aj prečítal. Oceňujem, keď ma zápletka prinúti zabudnúť, že čítam. To je sila niektorých detektívok. Titul som si požičal od Einsteina. Bonmot doslova znie: „Náhoda je Boh, ktorý sa prechádza inkognito.“ Laurent Gounelle

1. diel série. Podarí sa démonickému zloduchovi zmocniť mýtického kúzla Orientu a s jeho pomocou ovládnuť svet?Austrálsky spisovateľ Guy Newell Boothby (1867 – 1905) patril koncom 19. storočia medzi najpopulárnejších autorov kriminálno-mystických románov v po anglicky hovoriacom svete. Jeho verných čitateľov fascinovali mierne ironické bizarné príbehy plné dômyselne skonštruovaných zápletiek, exotických svetov a tajuplných mužov i žien. Boothby síce spočiatku tvoril poviedky z austrálskeho života, ale veľmi rýchlo pochopil, po čom milovníci dobrodružných knižiek prahnú a začal sa naplno venovať žánrovej literatúre. Čoskoro sa stal jedným z najvyhľadávanejších tvorcov detektívky, sci-fi a gotického hororu. Jeho dielo je doslova zaplnené množstvom nevšedných postáv, medzi ktorými vynikajú najmä oslniví darebáci. S veľkou obľubou opisoval klasických nadprirodzených diablov z fin-de-siècle gothic, miloval deformovaných šialencov, ale najväčšiu slávu mu priniesol sofistikovaný medzinárodný majstrovský zločinec doktor Nikola, ktorý sa neskôr stal predobrazom najväčšieho protivníka agenta 007 Jamesa Bonda v románoch Iana Fleminga. Najmä tvorcovia filmových „bondoviek" sa pri stvárňovaní nadnárodného ničomníka Ernsta Stavro Blofelda otvorene prihlásili k odkazu Boothbyho najznámejšej postavy. Oslnený čitateľským úspechom a podporou svojho priateľa Rudyarda Kiplinga chrlil Boothby jeden román za druhým a do svojej náhlej smrti ich publikoval vyše päťdesiat. Jeho najoslnivejším výtvorom však ostávajú knihy o nevšedných dobrodružstvách doktora Nikolu. Tohto nepolapiteľného a mefistofelovsky oslnivého zloducha s neuveriteľnými hypnotickými a okultnými schopnosťami označoval George Orwell za svojho literárneho miláčika.Román Tajomný doktor Nikola z roku 1895 je prvým zo slávnej série a v slovenskom preklade sa jedna z najinšpiratívnejších postáv pop-kultúry 20. storočia predstavuje po prvý raz.

Nesmrteľná klasika v novom vydaní! Najdlhší román slávneho Ernesta Hemingwaya Komu zvonia do hrobu je kronikou troch dní života Američana Roberta Jordana, ktorý bojuje proti Francovmu fašistickému režimu. Nečaká, že v týchto podmienkach stretne nielen strach a nenávisť, ale aj lásku svojho života. Čas jej trvania je však obmedzený, preto je intenzívna a vášnivá...

Tri poviedky – tri sfilmované príbehy, ktoré majú čo povedať aj súčasným čitateľom. Zachytávajú rôzne spoločenské vrstvy s problémami aktuálnymi aj dnes. V Neprebudenom zistíme názor spoločnosti na postihnutých ľudí. Keď báčik z Chochoľova umrie je typickým príkladom nezodpovednosti a zneužívania druhých. Vo Vianočných oblátkach si pripomenieme vianočné zvyky a tradície očami učiteľa a žiakov.

Kniha Smrť popoludní (Death in the Afternoon, 1932) sa zrodila z Hemingwayovho vášnivého zaujatia pre býčie zápasy.Tie sa snaží zasvätene a zároveň pútavo priblížiť zo všetkých stránok, do najmenších podrobností vrátane ich zákulisia a samotného boja s býkmi, vykresľovaného ako dramatický rituál, pri ktorom sa jeho aktéri na každom kroku vystavujú nebezpečenstvu smrti.

Eugen Onegin je román vo veršoch, ktorý sa pokladá za vrcholné dielo A. S. Puškina. Eugen je cynický mladý muž, švihák a bohém z vyššej spoločnosti, znudený životom, plesmi, večierkami, konvenciou a pretvárkou. Ide o "zbytočného človeka", ktorý žije bez cieľa, hľadá sám seba, no pritom zraňuje ľudí vo svojom okolí a nakoniec aj sám seba. Mnohí mladí muži by sa iste v jeho osobe spoznali, lebo hoci sa príbeh odohráva v 19. storočí, ľudská psychika sa nemení tak rýchlo ako spoločnosť.

Pekná, múdra, bohatá – a slobodná – Emma Woodhousová je so svojím životom nadmieru spokojná. Láska ani manželstvo jej k šťastiu nechýbajú. Nič ju však neteší viac ako zasahovanie do cudzích vzťahov. Pravda je, že pre svoju tvrdohlavosť a samoľúbosť svoje schopnosti dohadzovačky preceňuje. Zatvára oči pred rizikami, ktoré so sebou nesie miešanie sa do života iných ľudí. Nedbá ani na varovania drahého priateľa pána Knightleyho a snaží sa dohodiť vhodnú partiu svojej chránenkyni Harriet Smithovej. Čoskoro tak za to ponesie následky, aké by nikdy nečakala.Román Emma vyšiel prvý raz v decembri 1815. Podobne ako v iných románoch autorka aj v tomto diele skúma obavy a trápenia žien z lepšej spoločnosti žijúcich v regentskom Anglicku. Vďaka nedokonalej, ale očarujúcej hrdinke a vtipnému pohľadu na vzťahy sa Emma často považuje za najdokonalejšie dielo Jane Austenovej. Teraz aj v novom slovenskom preklade.

Román Zločin a trest (1866) sa pokladá za jeden z najvyšších vrcholov diela Fiodora Michajloviča Dostojevského, práve ten z neho urobil hviezdu veľkej svetovej literatúry. Začal ho písať roku 1865 v zahraničí po smrti manželky a brata Michaila, keď sám musel splácať veľké dlhy. Zločin a trest prináša príbeh chudobného študenta práva Rodiona Raskoľnikova, ktorý z presvedčenia a po dôkladnej príprave zavraždí starú úžerníčku, aby ju olúpil a finančne si zabezpečil štúdium. Do epicentra svojho hlbokého psychologického skúmania Dostojevskij postavil ľudské indivíduum a rozpoltenosť jeho duše. Presvedčivo a názorne ukazuje, ako aj silná osobnosť stroskotá pod tlakom sociálnych okolností. Vrah Raskoľnikov morálne týra sám seba, zároveň má ustavične za pätami pátrajúcich policajných úradníkov. Postupne sa pod vplyvom prostitútky Sone mení, okrem vesmíru svojho vnútra vníma aj iný svet a vplyv dobovej ruskej spoločnosti na bežných ľudí. Strhujúci román, ktorý prirovnávajú k búrke, čo rozvíchri všetky živly sveta, sa číta ako skvelý bestseller, no vyznačuje sa aj hĺbkou psychologického ponoru, precíznou kompozíciou a brilantným rozprávaním. Ani za vyše sto rokov od svojho vzniku nič nestratil zo svojej naliehavej výpovede.

Tento román, autorov debut z roku 1926, možno považovať za zachytenie konkrétnych osobností v konkrétnych situáciách, inak povedané, tzv. román „na kľúč“. Rozprávač románu Jake, americký novinár pracujúci v Paríži, ktorý hráva tenis s iným Američanom Robertom Cohnom, spisovateľom, predstavuje samotného autora románu Hemingwaya. Takisto môžeme identifikovať ďalšie reálne existujúce osobnosti.Román môžeme rozdeliť zhruba na tri časti. V prvej sa Hemingway zaoberá prostredím parížskej umeleckej bohémy plnej nadaných umelcov, spisovateľov, maliarov a podobne, ale aj mnohých spoločenských parazitov. V druhej časti románu sa autor zaoberá rybačkou v španielskych Pyrenejach. Tretia, ťažisková časť románu spočíva v stvárnení nespútaného a bujarého ľudového veselia – fiesty, v rámci ktorej sa konali aj býčie zápasy. Autor verne opísal dianie počas fiesty konanej na počesť sviatku svätého Fermína v Pamplone, ktorého súčasťou je aj tradičný beh odvážlivcov pred býkmi, pri ktorom sa vždy nejakí ľudia zrania, ak nie zahynú.V tomto diele nám Ernest Hemingway zanechal nezabudnuteľné svedectvo o jednej epoche, o jednej generácii, ktorú tak drasticky zasiahla svetová vojna, že ju nazvali stratenou generáciou, ale najmä svedectvo o svojej celoživotnej láske a vášni – o býčích zápasoch.Román vychádza v preklade Jozefa Kota v treťom vydaní v novej jazykovej úprave.

V tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia zasiahne Spojené štáty hospodárska kríza, hoci ospalého provinčného mestečka Maycomb v Alabame sa dotkne len okrajovo. V tom období je najväčšou starosťou dvoch súrodencov Scout a Jema a ich priateľa Dilla to, ako vylákať z domu miestneho čudáka a čím si skrátiť dlhé chvíle. Keď však obvinia mladého černocha zo znásilnenia bieleho dievčaťa, udalosti naberú rýchly spád. Obhajoby sa ujme Scoutin otec Attikus Finch. Ten považuje právnickú pomoc za svoju morálnu povinnosť. Čaká ho však márny boj s predsudkami, strachom a nevraživosťou. Od obyvateľov mestečka poznačeného rasovou nenávisťou dostáva hanlivú nálepku obhajca negrov, čo sa negatívne dotkne aj jeho detí.Kultový román Nezabíjajte vtáčika nie je iba o rasizme a justičnej vražde, je to predovšetkým dojímavý príbeh o dospievaní, utváraní si vlastných názorov na svet, morálke, statočnosti a odvahe.

Prvé slovenské vydanie klasického diela velikána svetovej literatúry.Stefan Zweig (1881 – 1942) – rakúsky spisovateľ, esejista, prekladateľ, pacifista, humanista bol vášnivý zástanca zjednotenej duchovnej Európy a spolunažívania národov i kultúr. Jeho život výrazne ovplyvnili obe svetové vojny. Proti prvej sa, napriek svojmu odporu k politike, verejne postavil. Tá druhá ho zlomila a stratiac svoje ideály si vzal život. Vo svojej tvorbe neúnavne zdôrazňoval právo človeka na uznanie jeho prirodzenosti, odmietal pokrytectvo a každý neprirodzený tlak. Silne ovplyvnený psychoanalýzou Sigmunda Freuda vykresľoval postavy zmietané vášňami a citmi, či to boli veľké osobnosti dejín alebo iba obyčajní, takmer bezvýznamní ľudia. V roku 1938 emigroval do Spojeného kráľovstva a v roku 1941 do brazílskeho Petrópolisu, kde spolu s manželkou spáchal samovraždu, keď sa k nemu dostali správy o ničení kultúrnych hodnôt nacistami.Jeho skvostný román Opojenie z premeny je príbehom dievčiny, ktorá sa z jednotvárneho života v malej obci dostáva na krátky čas do prostredia veľkomestskej spoločenskej smotánky, kde sa z tejto nenápadnej poštovej úradníčky stáva krásavica obletovaná vrstovníkmi z majetných rodín. Jej „opojenie z premeny" však netrvá dlho.Kniha je plná neuveriteľných kontrastov, pominuteľných stereotypov, vzrušujúcich nevšedností, či premien i neustáleho boja o priazeň a priateľstvo. Zároveň však dokonale vystihuje pocit vnútorného prázdna, ktorý sa po vojne usídlil v mysliach premýšľavých ľudí a zanechal v ich srdciach nezmazateľnú pachuť a trpkosť.Dielo vznikalo začiatkom v začiatkom tridsiatych rokov, no autora od práce na ňom odvádzala ekonomická a politická situácia v Európe. Napokon vyšlo až posmrtne v roku 1982.

Prozaik, básnik a novinár Peter Kompiš zasadil román do českého prostredia. Hlavný hrdina Milo Rojko žije alebo skôr živorí v Prahe zamestnaný ako bankový úradník. Hrozí mu strata práce, prichádza depresia, v hlave sa mu začína motať… Klasika zo Zlatého fondu SME.

Zechenter-Laskomerský vo svojich cestopisoch pútavou formou podáva informácie o geografických, prírodopisných, národopisných i dejepisných zujímavostiach, ale dáva i rady týkajúce sa cestovania, napríklad: „Peniaz je všade potrebný, nadovšetko na ceste, na nepredvídané výdavky: diškrécie atď., a tak by človek bez peňazí vyšiel na posmech. Ale opakujem, že pri skromnosti sú výdavky nepatrné; no kto vládze plnou kasou, príležitosť vydávať peniaze nájde sa všade, nadovšetko pri kupovaní rozličných pamätností.“ Klasika zo Zlatého fondu SME.

Martin Rázus bol skromným a otvoreným človekom, ľudomilom. Nesmierne rád navštevoval príbytky svojich spoluobčanov, zaujímal sa o ich život, nešetril radami či útechou, keď bolo treba. Život v moravskolieskovskom kraji v období mnohých spoločenských i politických zmien opísal v tomto rozsiahlom štvorzväzkovom románe. Klasika zo Zlatého fondu SME.

The time is out of joint. O cursed spite, That ever I was born to set it right!Čas vykĺbil sa. Mám ho vrátiť naspäť. Dočerta, na toto som prišiel na svet?Takto premýšľa sám nad sebou dánsky princ Hamlet v hre, ktorá je aktuálna vždy, keď je čas vykĺbený – a kedy vykĺbený nebol? Básnickú „hru hier", kladúcu večnú otázku, či má pri náprave sveta šancu jednotlivec, si prečítate na dúšok ako tú najnapínavejšiu detektívku.

„Pán Dúbravský nevidel kométu. Prečo? Lebo dobre spal, keď vychodila na obzor. Divná vec zdržať sa nevídaného pôžitku. Tisíce očí túžobne vyzeralo svetlý chvost, šťastný, kto mohol prvý zvolať: už ju vidím! Hvezdári s určitým zadosťučinením ukazovali: nevraveli sme? či prišla? Pánom Dúbravským nepohli všetky dôkazy, zatvoril oči, spokojne odfukoval…“ Klasika zo Zlatého fondu SME.

„Práca je ozaj požehnaním, je útechou, je šťastím človeka. Ale Mišo vďačne popustil by z toho šťastia a požehnania. Práca tak, ako ju on zná, ako ju on zažíva so svojimi druhmi, je kliatbou, je znižovaním ľudskej bytosti na úroveň hoviadka, s ktorým ťahá jarmo nevýnosného bytia cez celý život. Biedny otrok v službe novodobých otrokárov, privilegovaných na otrokárenie verejnou ustanovizňou, právom majetku a špekulatívnej schopnosti…“ Klasika zo Zlatého fondu SME.

Ivan Sergejevič Turgenev (1818 - 1883) vytvoril na sklonku svojho života lyricko-filozofické Básne v próze, ktoré dodnes žiaria ako moderný skvost v diele tohto svetového klasika, predstavujú prozaikov vrcholný tvorivý čin a popri Charlesovi Baudelairovi z neho urobili nesmrteľného majstra tohto náročného literárneho žánru. Autor sám pokladal tieto miniatúry za náčrty, za prípravu motívov, ktoré by sa dali použiť vo väčších epických útvaroch. Keďže mnohé mali osobný pôvod a zreteľne sa v nich zrkadlili spory s kritikou, spomienky či bolestné pocity starnúceho a na smrť chorého človeka, nepomýšľal na ich vydanie. Bol presvedčený, že sú vhodné len pre úzky kruh poslucháčov, pre intímny kontakt s vnímavým čitateľom.

Symbolizmus a expresionizmus v spojení s filozofickými náhľadmi na ľudský osud sa spájajú do celistvého celku v diele slávneho ruského spisovateľa Leonida Andrejeva. Múzami obdarený skeptik čelil celý život depresívnym stavom, a pretože neveril ani v Boha, v silu rozumu, ba ani v mravné hodnoty, veľmi bolestne prežíval svoje neľahké rozpoloženie. Ovplyvnený Schopenhauerovou teóriou životného pesimizmu sa dokonca niekoľkokrát pokúsil o samovraždu. A fascinácia smrťou je aj témou jeho majstrovských diel. V svojich prózach dokonale rozbúral obraz človeka, tak ako ho nezávisle od seba prácne budovali Lev N. Tolstoj i Fiodor M. Dostojevskij. Štylisticky a jazykovo výborne vybavený prozaik sa díva na človeka komplexne, tvrdiac, že osud ľudskej bytosti nepodlieha neviditeľným náhodám, ale autentickému uvažovaniu a schopnosti vidieť, vedieť, cítiť, poznať a oddeliť. Znie to nepravdepodobne, no sám introvert nabádal ľudí, aby sa neuzatvárali do seba, pretože sa dostanú do zlej spoločnosti. Jeho dielo desilo, no bolestný pesimizmus nikdy nevykazoval prvky pózerstva, vďaka čomu je Leonid Andrejev dodnes obdivovaným a milovaným spisovateľom.

„Chceme podať svetu a sebe nový dôkaz toho, že národ slovenský vie i poznať i uznať i vyznať spevotvorstvo svoje. Radostne prijme Slovenstvo rozkošnú túto kyticu predivných kvetov hôlnych, o tom sme úplne presvedčení.“ Zdigitalizované vydanie z roku 1868.

Michail Afanasievič Bulgakov (1891 Kyjev – 1940 Moskva) patrí medzi najznámejších a najvydávanejších ruských prozaikov 20. storočia. Trochu v tieni jeho slávneho románu Majster a Margaréta ostáva fascinujúca románová freska Biela garda. Toto veľkolepé dielo písal Bulgakov v čase, keď ľudský život nemal veľkú cenu – v čase občianskej vojny v Rusku po boľševickej revolúcii. V období, keď to zdanlivo nové a dobré vznikalo v močiaroch presýtených krvou tisícov nevinných obetí. Spisovateľova umelecká pamäť hľadala obrazy a postavy, ktoré by sa stali opornými bodmi vo všadeprítomnom chaose a smrti. Našiel ich v trochu nostalgických spomienkach na otcovu zelenú lampu v pracovni a kachlicovú pec – symboloch rodinného kozuba Turbinovcov. No spisovateľ postupne opúšťa múry domu, jeho pohľad sa stáva panoramatickým, výpoveď drsnejšou, ale o to úprimnejšou. Vtedy ešte mladý prozaik majstrovsky zachytil revolučné vrenie na Ukrajine a podal jeho neobyčajne plastický a autentický obraz. Vznikla tak veľkolepá freska, ktorá je porovnateľná azda iba so slávnym románom Borisa Pasternaka Doktor Živago. Udalosti vníma očitý svedok, kronikár a analyzátor, ale najmä citlivý umelec, ktorý cíti zodpovednosť za každé svoje slovo i svoju myšlienku.

Zápisky na manžetách Michaila Bulgakova sú autobiografickou novelou, ktorá má formu denníkových zápiskov a zachytáva prvé dva roky (1920 – 1921) jeho formovania ako spisovateľa. Zápisky, ktoré pôvodne pozostávali z troch častí, ale zachovali sa iba prvé dve, zaznamenávajú dôležité momenty z Bulgakovovho života vo Vladikavkaze, kde sa ocitol počas občianskej vojny ako vojenský lekár bielogvardejcov, jeho prvé novinárske kroky, prvé dramatické a prozaické pokusy, hľadanie vlastného rukopisu, svojho osobitého pohľadu na novú realitu a jej literárne stvárnenie. Chýbajúcu tretiu časť Zápiskov v tejto knihe nahrádzajú poviedky z rokov 1921 – 1924, predstavujúce Bulgakovov satirický pohľad na obdobie začiatkov boľševického štátu, obdobie novej reality, s ktorou akoby sa spisovateľ nikdy nezmieril.

Cyklus poviedok Michaila Bulgakova Zápisky mladého lekára je retrospektívnym pohľadom začínajúceho spisovateľa na svoje lekárske začiatky. Autor, niekedy sebaironicky, avšak vždy s pocitom veľkej zodpovednosti za ľudský život, rozpráva o svojich prvých, často závažných, ale väčšinou do úspešného konca dovedených lekárskych prípadoch. Vďaka milosrdnosti ľudskej pamäti spomienky mladého lekára – človeka z veľkomesta, ktorého osud zavial do hlbokej ruskej provincie – nadobúdajú jemne groteskný charakter. Všetky poviedky cyklu sú vystavané na autobiografickom materiáli, podobne ako tragická novela o narkotickej závislosti Morfium, ktorá pôvodne nebola súčasťou cyklu.

Kniha Moje univerzity je knihou mučivých otázok o láske, milosrdenstve, pokore, násilí človeka na človeku, zmysle života a hľadaní odpovedí na nich. Gorkij ukazuje, že život sám ponúka konfrontáciu názorov a viac ako knihy reálne dokazuje pravdivosť niektorých a idealistickosť iných. Mrazivo výstižne znie názor jedného z múdrych ľudí, s ktorými život Gorkého na chvíľu spojil: „Škoda, že tento ľud zabíja svojich najlepších! Človek má pocit, že sa ich bojí. Nepasujú mu, ako tu vravia.“ Toto je jedna zo strašných právd, ktoré Gorkému odhalila jeho živá univerzita, možno jedna z tých, čo ho viedli k výberu pseudonymu Gorkij – Trpký. Je to pravda, ktorou sa vlastne končí novela Moje univerzity a ktorá vyháňa mladého Alexeja Peškova na putovanie po Rusku, keď sa začína najšťastnejšie obdobie jeho života.

Maxim Gorkij (1868 – 1936) bol romantik a idealista. Možno to bolo zapríčinené tým, že od malička vyrastal v prostredí hodnom jeho pseudonymu – v prostredí s maximálne horkou príchuťou.„V detstve,“ píše Gorkij, „si sám seba predstavujem ako úľ, do ktorého rozliční jednoduchí, všední ľudia ako včely znášali med svojich vedomostí a myšlienok o živote a obohacovali moju dušu – kto čím mohol. Ten med bol často špinavý a trpký, ale každé poznanie je predsa len med.“ Áno, dôležité však je, čo z tohto poznania si človek vie vybrať, spracovať, urobiť z toho správne závery, k čomu sa prikloniť. Na prvý pohľad to, čo sa Gorkému vybavuje v pamäti, je peklo. Život dieťaťa vo svete násilia, despotizmu, primitivizmu, tmárstva, nenávisti, krutosti sa ani inak ako peklom nazvať nedá.Gorkého Detstvo (1913) poukazuje ešte na jeden dôležitý fakt zo spisovateľovho života. Napriek pekelnej atmosfére v dedovom dome mal Gorkij jedno veľké šťastie: šťastie na talentovaných rozprávačov. Zrejme tu sú korene jeho rozprávačského majstrovstva. Možno aj vďaka tomu kniha, v ktorej je tam veľa násilia, krutosti, ponižovania a nenávisti, v konečnom dôsledku zanecháva v čitateľovi radostný pocit.

Najväčší ruský romantický básnik a prozaik Alexander Sergejevič Puškin (1799 – 1837) priviedol ruskú literatúru k „dospelosti“ a svojou tvorbou vydláždil cestu pre budúcu generáciu veľkých realistov. Ľahkosť s akou písal a tvoril príbehy je dokonalou ukážkou literárnej geniality. Majstrovská psychologická novela o hráčskej vášni a túžbe po bohatstve Piková dáma napísaná roku 1833 je skutočným skvostom svetovej prózy a poslúžila ako libreto pre rovnomennú operu P. I. Čajkovského.Poviedky nebohého Ivana Petroviča Belkina z roku 1830 sú Puškinovým najvydarenejším prozaickým experimentom. Ucelený cyklus „tvorby“ nahlúpleho vidieckeho grafomana Belkina je svojráznou paródiou sentimentálnych príbehov, literárnou hrou, ktorou autor inicioval štýl umeleckej skratky a inšpiroval tvorbu A. P. Čechova. A. S. Puškin zomrel síce mladý, no zanechal po sebe dielo, vďaka ktorému ruská literatúra vkročila do kontextu svetového umenia.

Dielo F.M. Dostojevského je nepochybne úprimným výrazom citlivej osobnosti, ktorá musela všetko prežiť a pretrpieť, než bola schopná to vysloviť. Svoj Denník spisovateľa začal publikovať v januári 1873. Chcel ho vydávať ako vlastné, nezávislé periodikum, ktoré by mu umožňovalo slobodne sa vyjadrovať k najaktuálnejším otázkam doby. Svojím horúčkovitým rozprávačským štýlom Denník akoby kopíroval horúčkovitosť, rozporuplnosť čias, ktoré túžil pochopiť. "Ja som predsa začal vydávať noviny ani nie tak pre iných, ako skôr pre seba, mal som neudržateľnú potrebu vyjadriť sa k našej zaujímavej a takej svojráznej dobe. Ešte nikdy predtým, v žiadnom svojom diele som si nedovolil doviesť niektoré svoje názory do konca, povedať to úplne posledné slovo…A tu som odrazu vypovedal posledné slovo svojich názorov a túžob na úlohu a poslanie Ruska v dejinách ľudstva."Poviedka Krokodíl nie je súčasťou Denníka spisovateľa. Vyšla v roku 1865 a predstavuje spisovateľa ako majstra irónie a literárnej karikatúry.

Prízrak tajomnej ženy v pohrebnom rubáši unášaný vlnami Jadranského mora v plavidle podobnom truhle... Takýmto lákavým obrázkom nás privíta Bram Stoker, autor nesmrteľného Draculu, vo svojom predposlednom románe z roku 1909. Na čitateľa prvého slovenského prekladu tohto diela však čakajú aj iné prekvapenia a napokon zistí, že legendárny autor sa na staré kolená rozhodol namiešať koktejl z viacerých žánrov. Dáma v rubáši totiž kombinuje prvky hororu, romanticko-dobrodružného príbehu, verneovsky ladenej sci-fi aj politickej utópie. Vydajme sa teda na tajomný hrad Vissarion v Modrých horách a do jeho okolia, kde na hrdinu príbehu, Ruperta Sent Legera, čakajú mnohé nástrahy, pozemné, vzdušné i morské súboje so ľstivými nepriateľmi, ale najmä osudové stretnutie. Stretnutie s uhrančivou dámou v rubáši, ktoré navždy zmení nielen jeho život, ale aj život obyvateľov Modrých hôr a celého Balkánu.