Vie to iba vietor

Vydavateľská anotácia

Táto knižka obsahuje krátke príbehy končiace malou myšlienkou. Príbehy sú ako tabletky duchovnej múdrosti. Stačí jedna na deň. Po prečítaní príbehu nemôžeš zostať tým, kým si bol.

Na poli už dlho ležala opustená flauta. Nik na nej už nehrával. Až jedného dňa tadiaľ prechádzal osol. Silno do nej fúkol a vylúdil z nej najsladší tón svojho života, najkrajší zvuk v živote osla i v živote flauty. Nevedeli pochopiť, čo sa stalo, lebo rozum nebol ich silnou stránkou, a keďže obaja v rozum verili, rýchle sa rozlúčili, lebo sa hanbili za to najlepšie, čo jeden i druhý vo svojom smutnom živote urobili. Koľko opustených fláut a koľko oslov je na tomto svete! Mnohí z nás sa nepoznajú, ostávajú sami sebe neznámi a skrývajú sami pred sebou, kto sú. Vyžadujú lásku od iných, ktorí sa tiež nepoznajú, a tak isto sa skrývajú. Ale niekedy sa mraky pretrhnú, objaví sa záblesk, iskra… a tam sa všetko končí, lebo chýba odvaha. Človek potrebuje veľa odvahy, aby miloval. Ale tak isto ju potrebuje, aby sa dal milovať.

Bol raz jeden človek, ktorý žil vo veľkej biede. Uctieval si však svätého Mikuláša a vrúcne sa k nemu modlieval. A tak si svätec povedal, že zostúpi na zem a že mu pomôže. Keď prišiel do jeho domu a videl, že naozaj nemá z čoho žiť, rozhodol sa mu pomôcť. Svätec ukázal prstom na kameň, ktorý ležal na dvore, a kameň sa hneď premenil na žiarivé zlato. „Chceš toto zlato?“ spýtal sa svätec úbožiaka. Muž sa hlboko poklonil a povedal: „Nie, nechcem. “ Svätcovi zažiarili oči šťastím a povedal: „Syn môj, veľmi si ma potešil. Teraz viem, že si naozaj vykročil na cestu dokonalosti.“ Muž povedal: „Nie, zlato nechcem. Čo by som naozaj chcel, je tvoj prst.“ Boh sa nám daroval celý. A my zázraky nerobíme. Prečo?