Svätá Rafka: Kvet Libanonu

Recenzia z blogu

Svätá Rafka, pomerne málo známa v našom európskom priestore, je sväticou, ktorú si Boh vyvolil, aby sa stala svedectvom veľkej lásky, obetavosti, trpezlivosti, vernosti a pokory. Rafku, ktorej celé meno znie Rafqa Choboq Ar-Rayes a ktorú pokrstili menom Petra, dáva autorka knihy do paralelného súvisu so svätou Ritou, ktorá je o čosi viac známa. Čnosti jednej aj druhej ženy sú hodné obdivu a nie je možné ani na chvíľu pochybovať o tom, prečo nesie kniha podnadpis „Kvet Libanonu“.

Kvetom, ktorým svätá Rafka bola za svojho života, udivuje aj dnešný svet. Je to zjavné zo svedectiev, ktoré sa tiahnu celou knihou ako niť. Ale pekne po poriadku. Život sestry Rafky bol spojený s ťažkosťami a s rozhodnutiami. Autorke Patrizii Cattaneovej sa podarilo pútavo a inšpiratívne opísať jej detstvo, o ktorom nemáme veľa informácií. Rodičia plánovali pre Rafku budúcnosť v manželstve, ale jej srdce túžilo žiť život pre Boha. Rafka vstúpila do kláštora sestier Máriiných služobníc (rehoľa Mariamat). Viedla aktívny rehoľnícky život a svojím svätým anjelským príkladom vyučovala viac než slovami. Jej láskavé spôsoby prehlušovali akúkoľvek nervozitu pri učiteľskej profesii.

Autorka v celej knihe cituje výpovede samotnej Rafky a to dodáva celému rozprávaniu autentickosť a hĺbku. Rafka totižto žila aktívny život rehoľníčky, ale jej duša túžila po kontemplácii. Masaker kresťanov, ktorého bola svedkom pri svojom apoštolskom pôsobení, ako aj ťažkosti, ktoré súviseli s jej odchodom z kongregácie Máriiných služobníc, postavili svätú Rafku na cestu rozlišovania osobného povolania. Patrizia práve v tejto časti ponúka veľavravné hlboké myšlienky svätice, ktoré aj dnešného človeka podnecujú k premýšľaniu. Hovorí, že musíme správne rozlišovať, lebo ak sa vydáme nesprávnou cestou, než je tá, ktorú pre nás pripravil Boh, nikdy nebudeme schopní naplno vykonať toľko dobra, koľko by sme urobili, ak by sme žili svoje skutočné povolanie.

Rafka tak po rozlíšení vstupuje do kláštora svätého Simeona, ktorý patrí Rádu libanonských maronitov. Autorka vyzdvihuje Rafkinu empatiu pri stretnutí sa so spolusestrami. Dokonca Rafka vidí, že spolusestry sú choré, a tak sa aj ona v túžbe zjednotiť sa s Kristom pýta: „Nemôžeš, Pane, aj mňa navštíviť chorobou?“ Utrpením, ktorým je Rafka po modlitbe obdarovaná, je ukrutné. Rafka oslepla, kosti sa jej vykĺbili, ramenná kosť jej prerazila kožu, ale nikdy nebola mrzutá či nahnevaná. Dokonca aj lekárovi, ktorý zapríčinil jej oslepnutie, Rafka veľkodušne odpúšťa. Nikdy nepozerala na to, čo nemôže, ale nachádzala priestor a ďakovala za to, čo môže. Ústa jej fungovali, a tak spievala hymny a žalmy. Zápästie mala v poriadku, a tak plietla. Oslepla, ale o to viac videla neviditeľné. Tak si svätá Rafka vybrala cestu prvej triedy do neba. Cestu, ktorá nie je, ako autorka spomína v závere, pre všetkých. Ona sa však počúvajúc hlas Ducha stala kvetom pre svet cez milosť utrpenia.

Kniha je pre mňa obrovským svedectvom trpezlivosti, obetavosti, láskavosti a vernosti. Ukazuje, že aj utrpenie má zmysel, ak sa spájame s Kristom. Rafka nikdy neprosila o utrpenie, ale prosila o blízkosť byť pri Ježišovi. On to urobil práve takýmto spôsobom. Daroval jej šiestu ranu, ktorú mal aj on, keď vláčil ťažký kríž na pleci. Cez svedectvo služobnice Rafky Boh aj dnes uzdravuje tak, ako Kristus uzdravil mládenca, keď mu potrel oči blatom. Zem z hrobu svätej Rafky si Boh používa na to, aby ukázal moc uzdravenia, ktoré prúdi cez vieru.

Autor recenzie: Dávid Molčan