Opátstvo

Recenzia z blogu

Musím sa priznať, že keď som brala do rúk túto knihu, vôbec nič som od nej nečakala. Vedela som, že Opátstvo je prvý román od Jamesa Martina a jeho doterajšia tvorba mi bola sympatická, nechcela som však svoje očakávania položiť príliš vysoko, aby nenasledovalo hlboké sklamanie. A čo sa stalo? Čítanie bolo pekné, pokojné a predsa prekvapivé! Dej nebol až tak nabitý preexponovanými emóciami, napriek tomu sa postavy vyvíjali postupne a s náležitým spádom.

A tu vidím hlavný prínos tohto príbehu, o ktorom autor hovorí, že námet naň sa mu prisnil vo sne (vitaj v klube, James Martin. Som rada, že nielen podľa mojich snov by sa mohli točiť filmy). Postavy s ktorými sa stretávame na stránkach tejto knihy sú, ak to chcem nazvať tým najvýstižnejším slovom: pravdivé. Bez masiek a bez prísad.

Rozvedená matka, ktorá tragicky prišla o syna i o vieru. S oboma stratami sa postupne vyrovnáva a hľadá odpovede, hoci už len položiť otázku jej spôsobuje bolesť. Na jej príbehu je príťažlivá zmena pohľadu na Boha: z nejakého policajta, ktorý striehne na každý jej krok; na priateľa, ktorý pozná jej najhlbšiu bolesť a cíti s ňou.

Mark – pomocník v opátstve, ktorý má taký ten dotieravý pocit, že nie je na správnom mieste, že má na viac ako sa len motať okolo opátstva a pomáhať s drobnými opravami, či s kosením trávnika, a ktorému to neklape vo vzťahoch. Práve na jeho postave je v takej nahej realite opísaná prázdnota človeka, ktorý ju zapĺňa rýchlymi a nikam nevedúcimi vzťahmi so ženami.

A potom je tu samotné opátstvo a mnísi, ktorí v ňom bývajú. Charaktery niektorých z nich zostanú pred nami úplne ukryté, no s ďalšími sa zoznámime bližšie. Staručký kňaz, postupne strácajúci životnú silu a naproti nemu vitálny Paul, hlavný šéf opátstva. Práve postava rozvážneho Paula si ma najviac získala. Páčilo sa mi, že nebol vykreslený umelo, s prehnanými cnosťami, a bez chýb. Jeho spokojnosť, odovzdanosť Bohu, spiritualita a pripútanie k jednému stabilnému miestu na mňa pôsobili upokojujúco.

Bolo pre mňa zážitkom čítať rozhovory medzi jednotlivými postavami, ale aj nahliadnuť do ich vnútorným dialógov a odlišných pohľadov na rovnaké veci. Na niekoľkých miestach ma až šokovalo otvorené vyjadrovanie autora, napr. o tom, ako mních každý deň myslí na sex a chýba mu láska blízkej osoby; či riadne pikantná nadávka: keď budete čítať o tom, ako Mark kosil trávnik a stala sa nehoda, spomeniete si. Celkový dojem z čítania zostal výborný a som rada, že sú ešte knihy, ktoré dokážu prekvapiť, ale neuraziť.

Autorka recenzie: Zuzana Ring

Vydavateľská anotácia

• Čo tak asi takí mnísi robia celé dlhé dni?
• Ako sa žije v opátstve?
• Dokáže sa nám prihovoriť Boh, aj keď ani nevkročíme do kostola?

James Martin SJ prináša príbeh Anne, matky, ktorá prišla o syna tínedžera a celkom „náhodne“ ju život privedie do opátstva, kde bola kedysi pokrstená. Teraz v ňom hľadá stratenú vieru, hoci o tom netuší. Pieseň, ktorú si jej otec kedysi pohmkával pri práci, naštartuje jej cestu k hľadaniu zmyslu tragédie jej syna.

Rozbije sa okno, pokazí sa auto a treba pokosiť trávnik. Zo strán tejto knihy cítime na tvári vietor v záhrade, v rukách dotyk hliny, v nose vôňu kvetov či kadidla, počujeme hukot kosačky a zvuk zvonu, ktorý zvoláva mníchov na modlitby. Ale aj volanie nadviazať rozhovor o veciach, pre ktoré sme stratili kontakt s Bohom.

• Zostaneme stáť na studenej chodbe kláštora alebo vojdeme do ticha záhrady?